Palárikovo Časť 1: Palárikovo a jeho židovská komunita
- Mattan Segev-Frank
- Mar 25
- Čítanie: 9
Updated: Apr 5
Začínam sériu príspevkov o Palárikove, malej slovenskej dedinke, kde kedysi žila židovská komunita, ktorá v čase svojho najväčšieho rozkvetu mala len 90 členov. Jej príbeh však v židovských múzeách po celom svete nenachádza dostatočné miesto. Slovenský preklad : Lucia Zuštiaková
Slovensko je výnimočná krajina. Jeho príroda a krajina sú prekrásne a čaro spočíva v jeho jednoduchosti. Aj dnes, napriek modernizácii, medzi väčšími mestami (ktoré sú zvyčajne malé v porovnaní s veľkými mestami v iných krajinách a pôsobia akoby sa v nich zastavil čas) vedú úzke dvojprúdové cesty reťazcami malých poľnohospodárskych dedín. Počas mojich mnohých návštev som si uvedomil, že návšteva toho istého miesta v rôznych ročných obdobiach môže vyzerať úplne inak a vyvolávať úplne iné emócie.
Inšpiráciou pre tento príspevok je diskusia, ktorú moja kamarátka Lucia našla v slovenskej facebookovej skupine "Zabudnuté kaštiele, zámky, hrady". Dňa 22. augusta 2022 člen skupiny zverejnil príspevok s názvom "Palárikovo alebo Slovenský Meder – cesta časom..." so zbierkou historických fotografií z obce.
Na jednom z obrázkov je pohľadnica z roku 1918, ktorá zobrazuje dom a obchod Fülopa Reisza.
Zdá sa, že autor pst zobral fotografiu z webovej stránky "Darabanth Aucióház", ktorá vydražila originál pohľadnice, a vyfarbila ju nejakým AI.
V reakciách na fotografiu sa rozvinula diskusia medzi obyvateľmi Palárikova, ktorí nostalgicky pospomínali na ľudí, ktorí v dome žili v 70tych a 80tych rokoch minulého storočia, a z času na čas sa pýtali: "Ale kto tam pôvodne býval? Aký je príbeh tohto domu?"
Len jedna z komentujúcich, pani Magdaléna Smolinská Šutková, napísala: "Myslím, že viem. Okolo roku 1950 tam pán Frank žil so svojou manželkou po ich návrate z koncentračných táborov. Navštívili sme ich s mojou mamou. Údajne im dom a obchod patrili už pred druhou svetovou vojnou. Pán Frank bol obchodníkom s palivovým drevom a po smrti svojej manželky emigroval do Palestíny sám. Potom sa rodina Skokanových presťahovala do zadnej časti budovy."
Diskusia o tejto pohľadnici ma prinútila uvedomiť si, že existujú ľudia mimo našej rodiny, ktorí by mohli mať záujem o tento príbeh, keďže im neostal nikto, kto by im ho mohol povedať a inšpirovala ma k písaniu najmä o histórii domu, malej židovskej komunite v Palárikove a o úlohe mojej rodiny v tejto obci. Úprimne povedané, môj priateľ pán Imrich Szabo ma posledný rok povzbudzoval, aby som začal písať o histórii Židov v Palárikove, ale potreboval som iskru, ktorá by „nakopla“ moju inšpiráciu, a tento príspevok mi to presne dal.
S ohľadom na čitateľov rozdelím príbeh na niekoľko častí:
Časť 1: "Palárikovo a jeho židovská komunita" poskytne úvod každému, kto nepozná túto malú dedinu a jej židovskú populáciu.
Časť 2: "Dom na Štefánikovej ulici" bude rozprávať príbehy ľudí, ktorí v dome žili v rokoch 1891 až 1960.
Časť 3: "Palárikovo a moja rodina" bude rozprávať príbeh mojich predkov v dedine. Ak to bude príliš dlhé – možno sa rozdelí na dve časti.
Palárikovo a jeho židovská komunita
Táto časť, doplnená mojimi vlastnými poznatkami, vychádza najmä z článku slovenského historika a miestneho kronikára Mgr. Karola Kolčániho, ktorý vyšiel 6. novembra 2008 v dvojmesačníku mesta Palárikovo "Naše noviny" s názvom "Židovská obec Slovenský Meder".
Poďme sa najprv pozrieť na historické pozadie. Podobne ako mnohé iné obce na území dnešného Slovenska, aj táto malá osada v novoveku prešla viacerými zmenami majiteľov, rovnako ako sa niekoľkokrát zmenili hranice okolo nej, jazyky, ktoré používali jej obyvatelia, a dokonca sa opakovane menil aj názov obce. Až do prvej svetovej vojny patrila oblasť Uhorskému kráľovstvu a obec sa podľa svojich pôvodných obyvateľov nazývala Tótmegyer (Tót = slovenský v maďarskom jazyku, Megyer = maďarské kmene, ktoré dobyli Uhorsko pred stovkami rokov). Po prvej svetovej vojne vzniklo Československo ako nový štát. Po presune hraníc Maďarska na juh bola obec začlenená do Československa a v roku 1920 dostala nový názov: Slovenský Meder, doslovný preklad maďarského názvu.
Ako je známe, Maďarsko sa nezmierilo so stratou týchto území, po prehre v prvej svetovej vojne a začalo požadovať, aby mu boli územia vrátené. Po Mníchovskej dohode z roku 1938, na ktorej sa Československo nezúčastnilo, sa hranice krajiny opäť posunuli, pričom Nemecko anektovalo Sudety a neskôr obsadilo celú českú časť a časti krajiny anektovalo aj Poľsko a Maďarsko. Zvyšné územie sa za nacistického režimu stalo poloautonómnym bábkovým štátom.
Po vojne bola obnovená Československá republika a od roku 1948 sa obec premenovala na Palárikovo, podľa slovenského dramatika, kňaza, spisovateľa a novinára Jána Palárika. Tento názov prežil Nežnú revolúciu aj rozdelenie Československa a obec sa tak nazýva dodnes ako súčasť Slovenska.
V obci sa nachádza poľovnícky hrad rodiny Grófa Károlyiho, jedného z najstarších, najbohatších a najznámejších aristokratických rodín v Maďarsku. Okolité pozemky a domy boli väčšinou vo vlastníctve grófov a ako vo väčšine častí kráľovstva, Židia sa tam pôvodne nemohli usadiť sami.
Okolo roku 1798 prišli do obce Židia po prvýkrát so súhlasom grófa Jozefa Károlyiho [1768-1803]. V roku 1800 bolo v dedine 21 Židov. Pri sčítaní ľudu z roku 1828 sa však v obci spomína len jeden Žid: Mar(kus) Wilheim.
Približne do roku 1860 sa v obci usadilo niekoľko židovských rodín, ktoré žili roztrúsené po celej dedine, namiesto toho, aby tvorili sústredenú komunitu. V obci neexistovala židovská škola, takže židovské deti študovali spolu s kresťanskými deťmi.
Palárikovskí Židia oficiálne patrili pod správu židovskej obce Šurany, jednej z najstarších na Slovensku, kde Židia žili už začiatkom 16. storočia. V roku 1686 sa miestni Židia zorganizovali do komunity, ktorá zahŕňala aj obce Mojmírovce, Nové Zámky, Tvrdošovce, Komjatice, Palárikovo, Mlynský Sek, Michal nad Žitavou a ďalšie malé dediny.
V polovici 19. storočia, po zrušení obmedzení židovského osídľovania v Uhorsku, sa mnohí Židia zo Šurian presťahovali do neďalekých Nových Zámkov a založili si ďalšiu obec. Palárikovskí Židia prestúpili zo Šurian do Nových Zámkov, ktoré sú fyzicky bližšie.
Židia z Palárikova si však zachovali vlastný spoločný život. Do roku 1860 sa Židia chodili modliť do domu rodiny Reiszovcov, ale ako sa komunita rozširovala, vznikla potreba ďalšej infraštruktúry potrebnej na udržanie náboženskej židovskej komunity – synagógy, "heder" (miestnosť na štúdium Tóry), šochet (rituálny mäsiar, ktorý dodržiava kóšer pravidlá) a "Chevra Kadisha" (pohrebná spoločnosť). Okrem toho do roku 1900 Židia platili Grófovi za povolenie mať židovský cintorín na jeho pozemku (ktorého vlastníctvo na nich prešlo), ako aj za ochranu. Neskôr bol v obci slávnostne otvorený ďalší cintorín.
V roku 1860 bola v Palárikove postavená pravoslávna synagóga a "cheder", ktorý stál medzi starým katolíckym cintorínom a časťou mesta zvanou Vršek. Pred začatím výstavby sa pán Ignatz (Yitzhak) Reisz a pán Bernhard (Issachar Dov) Frankl spolu so starostom obce Tomášom Olväckým vydali na prehliadku synagóg v Nových Zámkoch, Šuranoch, Šaštíne a Stupave. Dizajn synagógy bol veľmi skromný, s dreveným nábytkom vyrobeným u miestnych tesárov. Nad vchodom boli umiestnené tabuľky desiatich prikázaní a na vnútorných stenách boli židovské motívy a v strede veľká Dávidova hviezda.
Podľa ústnej histórie, ktorú zhromaždil pán Kolečany a citoval pritom Hermínu Reisz, synagógu navrhol slávny židovský architekt Ignatz Feigler, ktorý tak urobil, aby splatil dlh vzdialenému príbuznému z dediny, ktorý ho finančne podporoval počas štúdií.
Pri sčítaní ľudu v roku 1869 žilo v obci už 52 Židov z rodín: Adler, Alt, Dekner, Engel, Frankl, Grun, Gerstl, Kleiner, Lowy, Neubrunn, Neufeld, Neumann, Reisz a Schmeltz. Rodiny prišli do obce najmä z miest Čabaj, Pastuchov, Šalgo, Šurany, Šaľa a Sereď. Neskôr sa komunita rozrástla, hlavne vďaka sobášom dedinských dievčat s rodinami z iných miest a do komunity sa pripojili rodiny Berger, Ehrenwirth, Feder, Frank, Fuchs, Glenda, Grünhut, Gutman Hermann, Holdenstein, Neumann, Reich, Rosenthal, Schwartz, Schweitzer, Schulz, Sidon, Stern, Szanto a Weiss. Na svojom vrchole mala malá židovská obec v Palárikove podľa sčítania ľudu z roku 1930 len 90 členov.
Medzi faktormi, ktoré spôsobili, že komunita bola tak malá, bol aj proces urbanizácie, ktorý prebehol v Európe na prelome 19. a 20.storočia a taktiež emigrácia na Západ za lepšími príležitosťami. Zopár palárikovských Židov, vrátane 5 súrodencov z rodiny Alt, emigrovalo do Spojených Štátov.
Predstaviteľom židovskej obce v Palárikove bol vždy príslušník rodu Reiszovcov. Poslom a kostolníkom (šameš alebo gabai) komunity boli vždy niekto z rodiny Frankl. Posledným šochetom bol Bernhard Landstein.
Svetové vojny, samozrejme, neušetrili ani Židov z Palárikova. Mnohí mladí muži z komunity slúžili počas prvej svetovej vojny v rakúsko-uhorskej armáde a niektorí z nich boli vojnovými zajatcami ruskej armády alebo boli počas služby zranení.
Osobne viem o niektorých židovských vojakoch v obci:
Na pamätníku obetiam prvej svetovej vojny v obci je ako prvý uvedený Martin Alt, narodený 22. februára 1890, ktorý padol 31. januára 1917.
Jeho bratranec František Frank, narodený 9. júna 1898, bol 30. októbra 1917 zranený ako jednoročný dobrovoľník, vojak a desiatnik 12. pešieho pluku. Vojnu prežil, no trpel posttraumatickou stresovou poruchou.
Jeho brat Viliam Frank, narodený 17. apríla 1895, utrpel zranenie po zásahu granátom.
Strýko týchto troch mužov, Dr. Samuel Alt, narodený 24. júna 1876, sa presťahoval do Budapešti kvôli štúdiu, oženil sa a mal tri deti. Počas prvej svetovej vojny slúžil na talianskom fronte. Bol zranený v krvavých bitkách pri Monte San Michele a o mesiac neskôr, 1. augusta 1916, tam zomrel.
Leopold Grünhut, narodený 15. júna 1874 v Horných Orešanoch v trnavskom regióne, sa po svadbe s miestnou Rozáliou, rod. Sternovou, presťahoval do Palárikova. Počas prvej svetovej vojny slúžil v Honvédskom pešom pluku č.31 v Veszpréme, v 31. prápore, 2. rote a takmer dva roky slúžil v Bukovine.
Bernát Stern, Leopoldov švagor, narodený 31. júla 1885, bol po smrti na ruskom bojisku v Bozsa-Vole uvedený v publikácii „Galéria hrdinov“ (Hösök galériája).
Podobne ako v ostatných častiach Európy, vlastenectvo a hrdinstvo židovských vojakov počas prvej svetovej vojny im nepomohlo, keď vypukla druhá svetová vojna. Všetci Židia z Palárikova, ktorí neutiekli do zahraničia alebo sa neskryli, boli chytení a prevezení do Šurian a Nových Zámkov, odkiaľ boli v roku 1944 deportovaní v dobytčích vagónoch do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Väčšina komunity bola vyvraždená.
Jedna hnilá hruška
Hoci vzťahy medzi židovskými a kresťanskými obyvateľmi Palárikova boli vo väčšine prípadov srdečné, príspevok o Palárikove a jeho spojení s miestnou židovskou komunitou by nebol úplný a úprimný, ak by som neopomenul meno najznámejšej kontroverznej postavy obce, ktorá zásadne ovplyvnila smerovanie Slovenska počas druhej svetovej vojny.
V roku 1902 sa v obci narodil Alexander (Šaňo) Mach. Pôvodne študoval teológiu v Trnave, no neskôr sa stal jedným z popredných predstaviteľov autoritárskeho režimu v Slovenskom štáte. Mach bol hlavným veliteľom Hlinkovej gardy, šéfom tajnej polície a vedúcim Úradu propagandy. 28. júla 1940 sa spolu s prezidentom Jozefom Tisom a predsedom vlády Vojtechom Tukom zúčastnil stretnutia s Adolfom Hitlerom v Salzburgu, kde sa rozhodli o nastolení nového pronacistického režimu na Slovensku a Mach bol vymenovaný za ministra vnútra.
Počas existencie Slovenského štátu Mach a Tuka v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane viedli extrémistické krídlo. V septembri 1941 Mach podporil deportáciu približne 10 000 Židov z Bratislavy do východoslovenských regiónov Šariš a Zemplín.
V rozhovore pre Yad Vashem, s Magdou Zinsenheimovou, preživšou holokaust, rod. Sesslerovou, ktorej matka Oľga Sesslerová, rod. Grün, pochádzala z Palárikova, sa dozvedáme, že jej matka bola Machovou spolužiačkou v miestnej škole. Keď začali platiť protižidovské zákony, Oľga sa rozhodla navštíviť svojho bývalého spolužiaka a pokúsiť sa ho presvedčiť, aby zastavil prenasledovanie Židov. Spolu s manželom cestovali do Bratislavy, kde Mach býval. Zaklopali na dvere a jeho manželke vysvetlili, kto sú a prečo prišli. Pani Machová ich pozvala dnu, zavolala svojho manžela a požiadala ho, aby sa vrátil domov, pretože naňho čaká jeho bývalá spolužiačka. Počas čakania im ponúkala nápoje a jedlo a neustále volala manželovi, no on odmietal prísť. Po štyroch hodinách čakania nakoniec odišli bez toho, aby sa s ním stretli.
Po začatí deportácií Židov Mach v rozhlasovom prejave vyhlásil, že „odsun Židov na prácu“ vyrieši „židovskú otázku“ „kresťanským“ spôsobom. 7. februára 1943 oznámil svoje plány na obnovenie deportácií, no tieto plány sa neuskutočnili v dôsledku politických zmien (bolo zrejmé, že Nemecko vojnu prehrá, a tak slovenskí predstavitelia začali byť opatrní), intervencií Vatikánu a Červeného kríža a úsilia slovenskej „pracovnej skupiny“ a odboja.
Mach bol ministrom vo vláde Slovenského štátu až do septembra 1944, keď Nemci potlačili povstanie a prevzali kontrolu nad krajinou. Po vojne Mach utiekol zo Slovenska do Viedne, kde bol zadržaný, postavený pred súd a odsúdený na 30 rokov väzenia v Bratislave.
Obyvatelia Palárikova sa hanbili za spojitosť s Machom. Hovorí sa, že práve snaha dištancovať sa od jeho osoby viedla obyvateľov Slovenského Medera zmeniť názov obce na Palárikovo. V Palárikove nemá pamätník ani ulicu pomenovanú po ňom, čo odráža postoj miestnych obyvateľov.
Epilóg
Po skončení vojny sa do dediny vrátilo len veľmi málo Židov, medzi nimi Arnold (Abraham) Frank a Terézia (Reizel) Frank (rodená Neuhausz), Emma (Chava) Grünhut a jej brat László (Avraham) Grünhut, Joseph Eliezer Schultz, Elisabet Schultz rodená Frankl a Terézia Frankl. Synagóga zostala opustená.
Čo sa týka Emmy Grünhutovej – v roku 1946 sa v Bratislave vydala za Bernharda (Barucha) Goldsteina. V roku 1947 sa im v Bratislave narodila dcéra a potom emigrovali do Izraela. Emma si so sebou zobrala akúkoľvek dokumentáciu o komunite, ktorú mohla, a jej dcéra mi dovolila naskenovať väčšinu priložených fotografií.
László (Avraham) Grünhut emigroval do Izraela, ktorý bol vtedy pod kontrolou britskej mandátnej Palestíny, na nelegálnej prisťahovaleckej lodi, bol zatknutý a prevezený do utečeneckého tábora na Cypre, ale neskôr sa mu podarilo dostať do Izraela.
V roku 1947 bol pozemok synagógy a priľahlý šochetov dom predaný rodine Tomšikovcov s podmienkou, že synagóga bude zbúraná. Tabuľky desiatich prikázaní boli prenesené do synagógy v Nitre a niektoré zachované zvitky Tóry boli údajne prenesené do Bratislavy.
Poslední dvaja Židia, ktorí žili v Palárikove, boli moji prastarí rodičia, Arnold (Abraham) Frank a Terézia Frank (rodená Neuhausz). Žili tam až do roku 1959. V roku 1959 Terézia zomrela. Po jej smrti Arnold zariadil, aby bola pochovaná na Neologickom cintoríne v Bratislave, aby ju potomkovia mohli ľahšie navštíviť, ak by sa im to niekedy podarilo. V októbri 1960 nastúpil v Prahe do lietadla a emigroval do Izraela, čím uzavrel kapitolu židovskej komunity v Palárikove.
Potomkovia rodín Frank, Alt, Frankl, Grün, Grünhut, Stern a Weiss žijú v Izraeli a iných častiach sveta.
A dobrí ľudia z Palárikova – väčšina z nich už nepamätá na tých, ktorí žili vedľa ich rodičov, starých rodičov či prastarých rodičov. Ako sme spomínali na začiatku, niekedy sú zvedaví, aký príbeh sa skrýva za týmito domami, ktoré stále stoja ako tiché svedectvo inej doby.
A tým, ktorí si ešte pamätajú, ako pán Szabó a pani Smolinská Šutková – chcel by som sa vám zo srdca poďakovať, že uchovávate spomienky na mojich predkov. and the text under the post : Vážení čitatelia,
Mattan Segev-Frank
Budem rád, ak sa v komentároch podelíte o svoje otázky, postrehy alebo príbehy o Židoch, ktorých poznala vaša rodina v tejto lokalite
Comments