Palárikovo, 3.časť: Viliam & Aranka Frank, „noví“ obyvatelia Štefánikovej ulice.

Uprostred Palárikova stojí dom na Štefánikovej ulici č.104 ako nemý svedok príbehov mojej rodiny. Tento príspevok, publikovaný v predvečer Jom ha-Šoa (Izraelského dňa pamiatky holokaustu), pripomína Viliama a Aranku Frankovcov, ktorí tento dom kúpili v roku 1936. Nezdôrazňuje len ich mená, ale odhaľuje aj príbeh ich životov a záhadu, ktorá trápila ich netere a synovcov až do ich deväťdesiatich rokov, kedy sa konečne dozvedeli pravdu. Pridajte sa ku mne na ceste za odhalením ich dedičstva – dedičstva zakoreneného v zvedavosti, povinnosti ctiť si históriu mojej rodiny a naše židovské dedičstvo, a v snahe dosiahnuť pokoj a uzavretie preživším holokaustu v mojej rodine prostredníctvom genealogického výskumu.

Viliam Frank bol strýkom môjho starého otca a cítim k nemu silné puto. Keď som začal pátrať po rodinnej histórii, každé stretnutie s bratrancami a sesternicami môjho starého otca prebiehalo rovnako. Vždy ma vrúcne objali a pred rozlúčkou mi zverili jednu žiadosť – zistiť, čo sa stalo so „strýkom Vilim“. Ich milovaný strýko Viliam zmizol počas druhej svetovej vojny a jeho dvaja preživší bratia, sestra, netere a synovci sa nikdy nedozvedeli, aký bol jeho osud a osud jeho rodiny.

Moje rozhodnutie pátrať po ich osudoch zohralo kľúčovú úlohu pri objavovaní hlbín mojej rodinnej histórie, od odhaľovania dojímavých rodinných fotografií až po sledovanie vojnových zážitkov. Vďaka dôkladnému genealogickému výskumu, kontaktovaniu príbuzných a prezeraniu archívov som sa vydal na cestu, ktorá formovala moje chápanie nášho dedičstva.

Keď som ho hľadal v Yad Vashemem, zistil som, že Arankin brat, Alfred Moše Lavon (pôvodne Weisz), ktorý emigroval do Izraela ešte pred vojnou, vyplnil pre nich stránky svedectiev. Už zomrel, ale kontaktoval som jeho syna a vytvorili sme si nové puto vďaka tomuto tragickému príbuzenstvu, keďže sme nepoznali osudy našich spoločných príbuzných.

Pri našom prvom stretnutí sme si spoločne prezreli fotoalbum jeho otca, ktorý zdedil. Analyzovali sme vek detí na každej fotografii a porovnávali sme ho s rodinnými záznamami, aby sme určili spoločných bratrancov a sesternice jeho a môjho starého otca. Napokon sme zistili, že vlastní jediné zachované fotografie Viliamových a Arankiných dcér, ako aj fotografiu Viliama a Aranky pred ich novým domom a obchodom na Štefánikovej ulici. Bol som prekvapený, keď som si všimol nápadnú podobu medzi Viliamovými črtami tváre a mojimi vlastnými.

Viliam (Zvi) Frank sa narodil 17. apríla 1895 v dome číslo 221 v Palárikove ako desiate dieťa Hermana (Cvi Jehuda) Franka a Ilony (Lea) rodenej Alt. Bol druhým synom, ktorého pomenovali Viliam, pretože prvý Viliam, dvojča môjho pradedka Arnolda Franka, zomrel 8. septembra 1893.

Jeho neter, Martha Beck rodenou Reich, mi povedala, že Vili bojoval v prvej svetovej vojne a vrátil sa s istým stupňom posttraumatickej stresovej poruchy. Dáva zmysel, že bol povolaný, keďže vojna vypukla, keď mal 19 rokov, ale zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť dokumenty o ňom z obdobia vojny.

19 februára 1928 sa Viliam oženil s Arankou (Zehava), rodenou Weisz, ktorá sa narodila 19. mája 1905 v Dolných Ozorovciach, ako štvrté zo siedmych detí, Sigmundovi (Jehošua) Weiszovi a jeho manželke (a sesternici) Sali (Sáre), rodenej Weisz. Weiszova rodina žila v neďalekých Nových Zámkoch.

Po svadbe sa mladomanželia Frankovci usadili v Palárikove, kde Viliamovi naskytla príležitosť. Jeho otec Herman Frank totiž starol a trpel zdravotnými problémami, preto sa rozhodol odovzdať svoj obchod v dedine. Následne sa presťahoval s manželkou do Trnavy, kde bývali s ich najstaršou dcérou Henriettou a jej manželom Ferdinandom Reichom, ktorí mu so svojimi štyrmi dcérami mohli pomáhať.

Hermanovi starší synovia už v Palárikove nežili: Artur žil v Budapešti, kde vlastnil továreň; Arnold býval v Nových Zámkoch a prevádzkoval kino, kde sa hrali nemé filmy; Gabriel už nežil a najmladší syn Franz vyštudoval strojné inžinierstvo a viedol vlastný podnik. Viliam, ktorý ešte žil v okolí, bol jediným, kto sa mohol nasťahovať do rodičovského domu a prevziať otcov obchod.

Reklama na obchod Viliama Franka, zo zbierky pána Imricha Szabóa.

V sčítaní ľudu v 30. rokoch 20. storočia žili Viliam a Aranka v dome číslo 373 v Palárikove (ktorý vlastnil Herman Frank) so svojou najstaršou dcérou Erikou, ktorá sa narodila 20. mája 1930. Spolu s nimi tam žila aj služobná Júlia Klihová.

Sčítací hárok z roku 1930, kde je rodina Frank.

O štyri roky neskôr, 14. apríla 1934, Herman zomrel v Trnave. Následne dom zdedila väčšina jeho žijúcich detí a niekoľko starších vnukov. Viliamovi jeho podiel na dedičstve zjavne umožnil zlepšiť podnikanie presťahovaním prevádzky.

Otcov dom totiž stál na okraji dediny, vedľa kresťanského cintorína. Medzitým sa rodina rozrástla o druhú dcéru Juditu, ktorá sa narodila 3. mája 1935. Kúpou domu na Štefánikovej ulici od Henriety Neumannovej v roku 1936 sa jeho obchod presunul do centra dediny a väčší dom bol vhodnejší pre rastúcu rodinu.

Viliam a Aranka Frankovci stoja pred svojím domom a obchodom na Štefánikovej ulici v 30. rokoch 20. storočia, z albumu Chaima Lavona.

Hoci sa osobný život Viliama a Aranky zlepšoval, svet okolo nich začal strácať stabilitu s nástupom nacistov k moci v Nemecku a nárastom antisemitských nálad v celej Európe. Martha Beck mi v rozhovoroch spomínala, ako bola svedkom ich rozhodovania, či zostať v Európe a dúfať v zmenu, alebo emigrovať do Izraela. Obavy z horúcej klímy Blízkeho východu, nutnosť učiť sa nový jazyk v ich štyridsiatke a vidina skromného života imigrantov spôsobili, že váhali a odkladali rozhodnutie, až kým sa im nezatvorili dvere.

Druhá svetová vojna a Holokaust

Po zverejnení krutých dekrétov, ktoré okamžite obmedzili životy Židov na Slovensku, sa Palárikovo stalo súčasťou územia anektovaného Maďarskom. Následne vypukla druhá svetová vojna nemeckou inváziou do Poľska. Viliam a Aranka si uvedomili, že nemôžu zostať. Chceli utiecť, no presťahovanie bolo veľmi komplikované, najmä s dvoma malými deťmi.

Imrich Szabó, ktorý po vojne vyrastal na opačnej strane ulice, počul od svojej starej mamy, že navrhovala ukryť jednu z dcér Viliama a Aranky, ale Aranka sa odmietla odlúčiť od svojich dcér.

Nakoniec celá rodina utiekla na juh, do Budapešti, kde sa Viliamov brat Artur postaral o tých členov rodiny, ktorým sa podarilo dostať do Budapešti.  Artur bol majiteľom bytového domu na ulici Alig 3 v 13. budapeštianskom obvode a zariadil ubytovanie (nie je isté, či tam alebo v iných úkrytoch) niekoľkých svojich bratov a sestier s ich manželmi a deťmi počas vojny. Na základe spomienok jeho netere Elisabeth Falk, rodenej Reich, Arthur a jeho manželka Adele sami prežili v jednom z bezpečných domov Raoula Wallenberga v Budapešti.

Vo svojej knihe „Komu věřit, koho oklamat“, Viliamova neter Gerta Vrbová, ktorá tam bola ako dospievajúce dievča, spomína na pomerne príjemné obdobie, kedy sa rodiny súrodencov z rodiny Frank stretávali každé popoludnie pri kartových hrách. Po prečítaní jej knihy som sa jej opýtal, ktorí členovia rodiny tam presne boli, a spomenula svojich rodičov Maxa Sidona a Jozefínu, rodenú Frank, Artura Franka (Jozefíninho brata) a jeho manželku Adelu, rodenú Sidon (Maxovu sestru), Viliama a Aranku s ich dvoma dcérami a Arnolda Franka a Teréziu Frank, rodenú Neuhaus, rodičov môjho starého otca, spolu s ich synom Tommym.

Toto príjemné obdobie sa náhle skončilo, keď v marci 1944 Nemci napadli Maďarsko. 1. apríla boli zatknutí Arnold Frank a Max Sidon. Držali ich na školskom dvore v Budapešti. Arnold využil chvíľkovú nepozornosť vojakov a s veľkým šťastím sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa domov, ale podľa Gerty, jej otec Max Sidon bol odtiaľ prevezený do maďarského pracovného tábora, kde bol zavraždený.

V tomto momente si rodina uvedomila, že ak sa chcú vyhnúť zatknutiu, musia zmiznúť. Artur využil svoje kontakty po celom Maďarsku a zariadil pre rôznych členov rodiny niekoľko úkrytov. Jeho brat Arnold s manželkou Teréziou a synom Tommym boli ukrytí v kameňolome, kde bol strážnik platený za to, že im nosil jedlo. Viliam a Aranka boli ukrytí v maďarskom meste Gánt. Odvtedy o nich nikto nepočul a takmer 70 rokov sa nevedelo, čo sa s nimi stalo.

Ako som už spomenul, Viliamove neteri a synovci ma požiadali, aby som túto záhadu vyriešil, a nakoniec sa mi podarilo zistiť nasledujúce podrobnosti:

Aranka (Zehava) Frank, rodená Weisz, bola spolu so svojimi dvoma dcérami Erikou a Juditou zatknutá v júli 1944. Podľa dokumentácie z obce Palárikovo boli deportované jedným z posledných vlakov, ktoré odchádzali z Budapešti do Auschwitz-Birkenau (posledné deportácie z Maďarska sa uskutočnili 9.júla 1944), kde boli všetky tri zavraždené (túto informáciu údajne hlásili priamo z koncentračného tábora).

Erika a Judita Frank, z albumu Chaima Lavona.

1 novembra 1944 Viliama Franka zajali v Gánte. Premiestnili ho na Gestapo do Budapešti a odtiaľ ho vlakom odviezli do koncentračného tábora Dachau pri nemeckom Mníchove.

Frank Wilhem na zozname príchodov väzňov do tábora Dachau zo dňa 7.novembra 1944, v transporte z Budapešti.

Do koncentračného tábora Dachau dorazil 7. novembra 1944 a pridelili mu väzenské číslo 122876. Následne ho poslali do podtábora Kaufering, ktorý bol súčasťou komplexu Dachau. V otrasných podmienkach tam prežíval až do oslobodenia tábora 29. apríla 1945. V tom čase už však trpel týfusom a tak ho previezli do mestskej nemocnice v Landsbergu, kde 30. mája 1945 zomrel. Pochovali ho 1. júna 1945 na cintoríne v Landsbergu.

Keď som to všetko zistil, chcel som Vilimu zabezpečiť dôstojný náhrobný kameň. Kontaktoval som cintorín a s hrôzou som sa dozvedel, že podľa nemeckého práva, keďže nikto neplatil za údržbu hrobu (zatiaľ čo jeho rodina sa desaťročia snažila hrob nájsť), už v 60. rokoch 20. storočia na tom istom mieste pochovali niekoho iného...

Po vojne

Po vojne sa Židia, ktorí prežili holokaust, začali vracať z táborov a úkrytov, kde sa im podarilo uniknúť nacistom a ich kolaborantom. Arnold a Terézia Frank sa vrátili na Slovensko a prišli do Palárikova hľadať preživších členov rodiny Frank. Keď zistili, že Viliam a Aranka sa nevrátia, nasťahovali sa do domu na Štefánikovej ulici. Ich syn Tommy holokaust prežil, ale na Slovensko sa už nevrátil.

V marci 1948 slovenská tlač priniesla oznam okresného súdu, podľa ktorého Kornélia Reich, rodená Frank, Viliamova sestra, iniciovala konanie o vyhlásenie Viliama, Aranky a ich dvoch dcér za mŕtvych. Z formulácie oznamu vyplýva, že Kornélia ešte ani vtedy netušila, čo sa s nimi stalo po máji 1942, a predpokladala, že v roku 1942 boli deportovaní do koncentračných táborov. Dnes už nevieme s istotou povedať, či nepresnosti v ňou uvedených detailoch pramenia zo straty kontaktu s nimi už v máji 1942, alebo jej boli takéto informácie poskytnuté. Faktom však zostáva, že tieto údaje protirečia otázkam, ktoré mi neskôr položili Kornéliine dve dcéry v snahe objasniť udalosti, ako aj presnejším zisteniam, ktoré sa objavili v dokumentoch.

Po tom, čo boli Viliam, Aranka a ich dcéry koncom roka 1948 vyhlásení za zosnulé obete holokaustu, vlastníctvo ich domu bolo riadnym dedičským konaním prevedené na prežívajúcich členov rodiny Frankovcov, ktorí zostali v Československu: Arnolda Franka, jeho sestru Kornéliu Reich, rod.Frank, ich synovcov Rudolfa Steckla a Imricha Reicha a neteri Ilonu Šturc,rod. Reich a Gertu Vrbovú, rod.Sidon. Arnold a Terézia naďalej žili v dome v dobrom susedskom vzťahu s dedinčanmi.

Za komunistického režimu im však nebolo dopriate pokojne zostarnúť. Arnold premenil bratov obchod na drevársku dielňu a zásoboval obyvateľov Palárikova palivovým drevom a uhlím. V roku 1958, približne rok po návšteve syna Jehudu s rodinou z Izraela, Arnolda zatkli pod falošnou zámienkou „ohrozovania zásobovania dediny“. Napriek pokročilému veku ho na niekoľko mesiacov uväznili.

Jeho manželka Terézia, ktorá už prežila hrôzy holokaustu, prežívala toto obdobie pochopiteľne ako desivé, znepokojujúce a mimoriadne stresujúce. Aby nemusela tráviť tento čas sama doma, dočasne sa presťahovala k Arnoldovej neteri Kláre Somogyi, rod.Reich do Bratislavy, kde zostala až do Arnoldovho prepustenia z väzenia v máji 1959.

Len o dva mesiace neskôr, 28. júla 1959, Terézia zomrela na infarkt počas dovolenky v kúpeľnom meste Rybáre-Sliač. Arnold, ktorý si uvedomoval, že ako jediný Žid v Palárikove sa ocitol v hľadáčiku komunistického režimu, zariadil, aby ju pochovali nie na opustenom židovskom cintoríne v Palárikove, ale na neologickom cintoríne na Žiškovej ulici v Bratislave.

Následne začal vybavovať potrebné povolenia na imigráciu do Izraela, aby sa mohol pripojiť k synovi a stráviť zvyšok života so svojimi izraelskými vnúčatami. 18. októbra 1960 nastúpil v Prahe na palubu lietadla izraelskej leteckej spoločnosti EL AL a emigroval do Izraela, kde sa usadil v kibuci Ša'ar ha-Golan. Približne tri roky tam žil a navštívila ho aj jeho sestra Kornélia. Zomrel 19. marca 1963 a pochovali ho na miestnom cintoríne v Ša'ar ha-Golan.

Kornélia Reich, Arnold Frank, Jehuda Frank s manželkou Šošanou, deťmi a svokrovcami pri Galilejskom jazere, 60. roky 20. storočia.

Epilóg

A čo s domom na Štefánikovej ulici? Zostal opustený. Traja z posledných majiteľov (Arnold Frank, Kornélia Reich a Gerta Vrbová) si nespomínajú, že by sa dom predal predtým, ako ho Arnold navždy opustil.

Obyvatelia Palárikova, ktorí komentovali fotografiu domu z roku 1918 na Facebooku, tvrdili, že v určitom období v dome fungoval obchod a krčma, kde sa ľudia schádzali piť a tancovať. Iní mi hovorili, že tam obec otvorila obchod, kde mohli nezamestnaní robiť niečo užitočné a Arnold ich, ešte počas svojho pôsobenia, učil predávať. Niekedy sa dvor používal na parkovanie traktorov, ale názory na to, či to bolo dlhodobé riešenie alebo len počas povodne, sa rozchádzajú. Nemáme presné informácie. Vieme však, že v roku 2002, po uplynutí platnosti slovenského zákona o reštitúcii nehnuteľností po holokauste, obec s domom nakladala ako s majetkom po holokauste a s finančnou podporou EÚ premenila vnútorný dvor na recyklačné zariadenie, zatiaľ čo v priestoroch bývalého obchodu a drevárskej dielne fungovala kaviareň a posilňovňa.

Stále sa snažím odhaliť zložitú históriu oboch domoch rodiny Frankovcov v Palárikove. Vedie ma pri tom zvedavosť a túžba pochopiť príbeh našej rodiny.

Keď premýšľam o tom príspevku na Facebooku - ktorý ma inšpiroval k napísaniu tohto blogu – uvedomujem si, že Židom z miest strednej Európy sa oveľa častejšie dostáva uctenia a uznania v porovnaní s tými, čo žili na dedine, najmä tých menších. Zatiaľ čo veľké hlavné mestá a mestá ako Viedeň, Budapešť, Bratislava a Praha sa pýšia pamätníkmi a monumentmi, ako aj zlatými „Stolpersteinami“, ktoré označujú konkrétne domy, z ktorých boli Židia odvlečení na rôzne miesta zabíjania, koncentračné alebo vyhladzovacie tábory. Mnohým menším dedinám, kedysi prekypujúcim židovským životom, však takéto uznanie, pozornosť, financovanie alebo aktivisti, ktorí by sa ujali takýchto iniciatív, chýbajú. Tí, ktorí prežili, sa zvyčajne presťahovali do väčších miest, kde susedia nevedeli viac, ako bolo potrebné, alebo emigrovali do bezpečnejších útočísk, čím navždy zmenili demografickú krajinu a kolektívnu pamäť týchto dedín.

Keď skúmam vzdialené rodinné vzťahy a skladám mozaiku príbehov zo starých fotoalbumov, dúfam, že toto úsilie oživí spomienky na tých, ktorí tu kedysi žili, a zachová ich príbehy pre budúce generácie.

A čo vy?

Či už vás nadchýna uchovávanie rodinných príbehov, alebo len začínate skúmať svoje korene, pozývam vás, aby ste sa so mnou ponorili do minulosti. Ak si nie ste istí, ako začať, rád vás prevediem. Ako profesionálny genealóg so špecializáciou na stredoeurópsku židovskú históriu vám môžem pomôcť odhaliť bohatú tapisériu vášho pôvodu.

Kontaktujte ma a zistite, ako môžeme spoločne oživiť históriu vašej rodiny.