Palárikovo Časť 2: Dom na Štefánikovej ulici
- Mattan Segev-Frank
- Apr 5
- Čítanie: 7
V tomto príspevku by som vám rád priblížil výnimočný dom na Štefánikovej ulici, ktorý je nielen srdcom Palárikova, ale aj môjho srdca. Hoci zvyčajne nemám silný vzťah k nehnuteľnostiam, história a dedičstvo sú mi veľmi blízke. A tento dom, v rôznych podobách, je už viac ako storočie neoddeliteľnou súčasťou rodinného dedičstva, s ktorým zdieľal dobré aj zlé časy.
Spomienky môjho otca z detstva
Dom, o ktorom hovorím, poznám pôvodne z otcových rozprávaní. Po tom, čo môj starý otec Juraj Frank počas druhej svetovej vojny utiekol zo Slovenska a Európy, žil v izraelskom kibuce Ša'ar ha-Golan, kde používal hebrejské meno Jehuda. V roku 1956 požiadal vedenie kibucu o povolenie vziať svoju manželku a vtedy desaťročného najstaršieho syna na návštevu k svojim rodičom, ktorí prežili holokaust. Chcel im prvýkrát predstaviť svoju manželku a syna, s ktorými sa nikdy nestretli. Dostal povolenie na pracovné voľno a vybavili im aj cestovné víza, ktoré financoval otec mojej starej mamy.
Potom vypukla Sinajská vojna a plány boli zrušené. O rok neskôr, keď sa situácia upokojila a mohli opäť vycestovať, bola ich nová žiadosť o víza na vstup na Slovensko zamietnutá. Yehuda sa však od priateľa dozvedel, že pri žiadosti vo Viedni získal vstupné víza bez problémov, a tak sa rozhodol riskovať a vycestovať do Viedne, hoci nevedel, či im skutočne udelia povolenie na vstup na Slovensko, aby sa opäť stretli s jeho rodičmi. (Dnes si už ťažko spomíname, ale pred Schengenskou dohodou boli všetky hranice v Európe uzavreté a hodinová cesta z Viedne do Bratislavy si vyžadovala víza od slovenskej vlády.)
V auguste 1957 sa vydali na cestu. Najprv zamierili do Kfar Hess, kde u rodičov mojej starej mamy nechali svoje dve malé dcéry vo veku 7 a 4 rokov. Odtiaľ sa presunuli do prístavu Haifa a nalodili sa na loď „Artza“, ktorá plávala na Cyprus a následne do talianskeho prístavu Janov. Z Janova pokračovali vlakom do Viedne, kde sa ubytovali u bratranca môjho starého otca, Manciho a jeho manželky Rudi. Pred ďalšou časťou cesty dostal môj otec z ich obchodu „Neue Mode“ na viedenskej Mariahilferstraße nové, európskejšie oblečenie.
Môj starý otec sa išiel informovať na slovenské veľvyslanectvo vo Viedni ohľadom víz. Bol si natoľko istý, že žiadosť zamietnu, že si so sebou ani nevzal pasy. Na jeho prekvapenie konzulárni pracovníci víza okamžite schválili a požiadali o pasy. Šokovaný starý otec sa musel ospravedlniť a vrátiť sa nasledujúci deň, aby mu víza orazili.
Po úspešnom získaní víz na Slovensko pokračovali do Bratislavy, kde sa stretli so známymi a príbuznými. Absolvovali aj let do Prahy a späť a potom sa presunuli do Palárikova, kde sa ubytovali v dome rodičov môjho starého otca, Arnolda a Terézie Frankovcov, na Štefánikovej ulici.
Keďže môj otec nevedel okrem hebrejčiny žiadny iný jazyk, nemohol sa veľmi dorozumieť – ani so starými rodičmi, ktorých stretol prvýkrát, ani s bratrancami, s ktorými sa hrával, ani s príbuznými, ktorí boli pre neho cudzí. Napriek tomu si z tejto návštevy odniesol niekoľko trvalých spomienok:
My father didn't know any language other than Hebrew, so he couldn't communicate much – neither with his grandparents whom he first met, nor with his cousins with whom he was sent to play or with the relatives who were strangers to him. However, he still made a few long-lasting memories of that visit:
Pamätá si na miestne dobroty, ktoré pripravovala jeho stará mama Terézia. Jej špajza bola plná vriec s orechmi, mandľami, korením, domácimi džemami, nakladanou a zaváranou zeleninou a rôznymi prekvapeniami. Špajza sa nachádzala mimo bytu – pod krytou pasážou, za dverami vedúcimi o pol poschodia nižšie pod úroveň ulice.
Počas ich prvého dňa v Palárikove stretli staršiu ženu, ktorá bola nadšená, že vidí Jehudu, a srdečne ho objala. Neskôr im priniesla domáce dobroty. Ukázalo sa, že to bola pôrodná asistentka, ktorá mu pomohla na svet v roku 1922 v neďalekých Nových Zámkoch.
Spomína si, ako sa jeho mama v Palárikove snažila naučiť jazdiť na bicykli. Jehuda a Amit často podnikali cyklistické výlety po dedine a Shoshana, ktorá trochu žiarlila, sa k nim chcela pridať. Keďže sa však nikdy nenaučila jazdiť na bicykli a nemala na to čas, až teraz, v uvoľnenej atmosfére, požiadala Jehudu, aby ju to naučil. Išli preto do parku pri kaštieli grófa Károlyiho a tam trénovali. V istom momente Shoshana stratila kontrolu, prudko odbočila a zmizla im z dohľadu. Keď ju našli, zistili, že spadla z bicykla priamo do tŕnistého kríka malín a uviazla tam, neschopná pohybu. Nemohli sa prestať smiať a tým sa jej hodiny jazdy skončili.
Pamätá si, ako išiel so svojím starým otcom kúpiť zmrzlinu v dedine a ako ho učil vypýtať si „zmrzlinu“.
Počas jednej návštevy vzal Jehuda svojho syna na ryby k neďalekému Váhu. Sedeli tam celý deň a nechytili ani jednu rybu, dokonca ani žiadnu nevideli... Až kým sa môj otec nevzdal a nežiadal, aby išli domov.
Pamätá si, že hruškový strom a plot oddeľovali pozemok Arnolda a Terézie od susedov, ktorí bývali vo vnútornej časti dvora a mali dvoch synov. Môj otec si pamätá deti, s ktorými sa hrával a ktoré ho volali „chlapček“, ale on nevedel, čo to slovo znamená.
Keď sme boli deti, starý otec Jehuda nám rozprával príbehy z Palárikova a my sme z nich pochopili, že sa tam narodil a vyrastal, a že to bol dom jeho mladosti a tiež detstva jeho otca Arnolda. No, ako to už pri historických a genealogických odhaleniach býva – dokumenty rozplietli príbeh, s ktorým som vyrastal, ale vytvorili aj úplne nové príbehy. A toto som sa o tomto dome dozvedel:
Rodina Reisz, 1891-1936
Nie je známe, kto a kedy dom postavil, no vlastnícke záznamy sú nejasné až do roku 1891. 27. apríla 1891 dom kúpil Filip (Jom-Tov Cvi) Reisz so svojou manželkou Katarínou (Cheila), rodenou Menzerovou. Pár sa zosobášil 11. apríla 1877 v Mostovej, kde bývala rodina nevesty, a potom sa usadili v Palárikove, Filipovej rodnej dedine.
Rodina Filipa a Kataríny sa rýchlo rozrastala, čo si vyžadovalo zmenu bývania, aby sa prispôsobili narastajúcemu počtu členov. Ich najstaršia dcéra Johanna sa narodila 18. apríla 1878, keď pár býval v dome č. 57 v Palárikove. Do dvoch rokov sa narodili aj dcéry Betty (ktorá zomrela v útlom veku) a Leni.
Filipov otec, Ignác (Izák) Reisz, ktorý sa presťahoval do Palárikova zo Serede a býval v dome č. 150, zomrel 23. novembra 1881. Zrejme v dôsledku dedičstva, ktoré Filip získal, sa rodina presťahovala do domu č. 11 v dedine. V tomto dome bývali približne desať rokov, počas ktorých sa narodilo ďalších sedem detí: Ignác, Friderika, Hermína, Henrietta, Emil a Mina.
Približne týždeň pred narodením desiatej dcéry Šarolty, Reiszovci kúpili priestranný a krásny dom na Štefánikovej ulici, vtedy dom č. 18 v Palárikove, so širokým priečelím orientovaným do ulice a veľkým vnútorným dvorom. Išlo o ideálne miesto pre početnú rodinu. Po Sarolte sa 23. marca 1893 narodila ich jedenásta a posledná dcéra Rözsi.
Po narodení Rözsi rodinu postihlo niekoľko tragédií: v máji 1893 zomrela dcéra Friderika a v decembri toho istého roku zomreli aj dcéry Mina a bábätko Rözsi. O desať rokov neskôr, v roku 1903, zomrela aj najstaršia dcéra Johanna vo veku 25 rokov.
Zostávajúcich šesť detí sa dožilo dospelosti a všetky dievčatá sa vydali – Leni si vzala Judu Bär Elefanta a žila vo Viedni, Hermína si vzala Huga Kolomana a žila v Bánhide (stará štvrť maďarského mesta Tatabánya), kde prevádzkovala reštauráciu. Neskôr sa znovu vydala za Gézu Berényiho a od roku 1939 žila v maďarskom meste Győr, kde prevádzkovala potraviny. Henrietta si vzala Moritza Neumanna a Šarolta si vzala Ferdinanda Ruhiga.
Matka rodiny, Katarína Reiszová, rodená Menzerová, zomrela 5. marca 1923. Jej manžel Filip ešte žil, čo dokazuje jeho náhrobný kameň, z ktorého vyplýva, že zomrel 26. júla 1933, no v sčítaní obyvateľov Slovenska z roku 1930 sa už nespomína. Po smrti manželky rodinný dom zdedilo šesť žijúcich detí – štyri vydaté dcéry a dvaja synovia, Ignác a Emil.
 |  |
Zdá sa, že s domom boli spojené komplikácie. Približne dva mesiace pred smrťou Filipa Reisza bol rodinný dom predaný. Je možné, že dôvodom predaja bolo splatenie dlhu alebo financovanie liečby. Filip s deťmi predali dom spolu s dvorom a záhradou Alexandrovi Schwarzovi za 100 000 československých korún.
Schwarz mal v tom čase len 23 rokov. Narodil sa vo Valaskej Belej v okrese Trenčín a do obce sa s rodinou presťahoval v roku 1920, keď mal 10 rokov. Zdá sa, že dom kúpil s úmyslom zhodnotiť a predať ho (teda kúpiť nehnuteľnosť, zrekonštruovať ju a rýchlo predať so ziskom). Cieľom takejto transakcie je kúpiť lacno, zrekonštruovať a predať draho v krátkom čase. Už o tri roky neskôr bol dom daný do dražby.
V roku 1936 Henrietta Neumannová, rodená Reisz, jedna z pôvodných predávajúcich, kúpila dom, dvor a časť záhrady (ktorú jej rodičia kúpili samostatne v roku 1898) späť od pána Schwarza za 87 000 Kčs, zatiaľ čo druhú časť záhrady kúpili Viliam a Aranka Frankovci za 30 000 Kčs (čo znamená, že pán Schwarz zarobil za 3 roky zisk 17 000 Kčs). Avšak Henrietta ihneď predala všetko, čo PRÁVE KÚPILA Frankovcom (v tom istom týždni), za sumu nižšiu o 2 000 Kčs, ako zaplatila ona sama.
Z informácií získaných od pána Kolečanyho, ktorý zaznamenal ústne svedectvá členov svojej rodiny, a z údajov z listov vlastníctva domu vyplýva, že Henrietta Neumannová, rodená Reiszová, ktorá bola bezdetná a žila so svojím tiež bezdetným bratom, nemala pre veľký dom využitie. Dom predala Viliamovi a Aranke Frankovcom, ktorých rodina sa rozrastala, a Viliam im na oplátku umožnil bývať v dome svojich rodičov za symbolický poplatok, ak vôbec nejaký platili. Táto dohoda nebola nikde zaznamenaná, pretože dom Hermana Franka nebol nikdy oficiálne predaný ani prevedený na iného vlastníka. Pán Kolečany však s istotou vie, že sa presťahovali do domu Hermana Franka.
Tak ako väčšina židovských rodín v dedine, aj tieto dve strany boli rodinne prepojené. Predávajúca Henrietta mala strýka z otcovej strany menom Karol Reisz, ktorého manželka Emília, rodená Gerstelová, bola sesternicou Heleny Frankovej, rodenej Altovej, matky kupujúceho Viliama Franka. Nedá sa zistiť, či ich rodinné väzby zohrali v procese úlohu, ale jednoznačným výsledkom je, že Viliam a Aranka Frankovci sa stali novými vlastníkmi celého pozemku – domu (vrátane obytnej časti a obchodu), dvora a záhrady.
O osude rodiny Reiszovcov sa vie len málo. Viem, že Henrietta Neumann žila v Palárikove do druhej svetovej vojny, kedy bola 15. apríla 1942 deportovaná transportom z Nitry do Lublinu v Poľsku. Jej osud je neznámy, ale zrejme bola zavraždená v jednom z koncentračných a vyhladzovacích táborov v tejto oblasti. Jej sestra Leni bola deportovaná z Viedne do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau a sestra Hermína bola deportovaná z Győru do Auschwitz-Birkenau, kde bola 15. júla 1944 zavraždená. Čo sa stalo s dvoma bratmi a sestrou Saroltou, zostáva neznáme.
Potomkovia Hermíny, ktorí prežili vojnu, žijú v Izraeli.
V ďalšom príspevku sa podelím o príbeh Viliama Franka a Aranky Frankovej rodenej Weiszovej a čas strávený v dome na Štefánikovej ulici.
Commentaires