To, čo dejiny zamlčali: Rodina Rudolfa Vrbu

Zajtra si pripomíname 20. výročie úmrtia Rudolfa Vrbu – hrdinu, ktorý spolu s Alfrédom Wetzlerom 7. apríla 1944 ušiel z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau a pomohol počas druhej svetovej vojny zalarmovať svet pred zverstvami, ktoré tam páchalo nacistické Nemecko. V predchádzajúcom príspevku som odhalil Vrbovo prepojenie s mojou vlastnou rodinou a sľúbil som, že sa raz podelím aj o to, čo som vypátral o jeho vlastnej rodine. V tomto príspevku svoj sľub plním.

Útek Vrbu a Wetzlera sa spája s jednou z najvýznamnejších záchranných akcií celej vojny. Informácie, ktoré odovzdali slovenskej „Pracovnej skupine“ a ktoré boli neskôr spísané do dokumentu známeho ako Vrbova-Wetzlerova správa (alebo Osvienčimské protokoly), pomohli vyvolať medzinárodný tlak. Ten v roku 1944 prispel k zastaveniu deportácií maďarských Židov. Záchrana nespočívala v správe samotnej, ale v reťazci udalostí, ktoré uviedla do pohybu. Táto reťazová reakcia pomohla zachrániť pred deportáciou a smrťou zhruba 200 000 maďarských Židov.

A predsa, napriek všetkým knihám, filmom, diskusiám a spomienkovým podujatiam venovaným Rudolfovi Vrbovi, zostala jedna časť jeho príbehu prekvapivo nejasná: rodina, do ktorej sa narodil, starší nevlastní súrodenci, o ktorých sa zmieňuje len letmo, a rozvrátený rodinný svet, ktorý predchádzal jeho hrdinstvu i utrpeniu.

Vo Vrbových vlastných pamätiach, ako aj v spomienkach jeho prvej manželky Gerty Vrbovej, sa Vrba opisuje predovšetkým ako chlapec, ktorý vyrastal s matkou. Otec mu zomrel ešte pred jeho šiestymi narodeninami, a hoci starší nevlastní súrodenci niekde v úzadí existovali, v príbehu, ktorý sa k nám dostal, zjavne nikdy nemali veľa miesta. To je pochopiteľné. Rodiny často chránia to, čo je bolestivé, útržkovité alebo súkromné. Výsledkom však je, že niekoľko ľudí, ktorí patrili do najbližšieho rodinného kruhu Rudolfa Vrbu, zostalo bez dôstojnej pamiatky.

A práve to chcem zmeniť.

Ako napísala izraelská poetka Zelda Schneurson Mishkovsky: „Každý človek má meno, ktoré mu dal Boh a ktoré mu dali otec a matka.“ Som presvedčený, že každá obeť holokaustu si zaslúži, aby sa na ňu dôstojne spomínalo. Dokonca aj v prípade takého slávneho človeka, akým bol Rudolf Vrba, môžu dôležité časti rodinného príbehu stále ostávať v tieni. To, čo nasleduje, je môj pokus oživiť niektoré z týchto chýbajúcich mien, vzťahov a osudov.

Rodina Rudolfa Vrbu pred Rudolfom Vrbom

Tak ako pri väčšine životov, ani príbeh Rudolfa Vrbu sa nezačal ním samým. Začal sa skôr, v inej generácii, v inom regióne a v súbore rodinných okolností, ktoré sa časom dramaticky menili.

Rudolf Vrba sa narodil ako Walter Rosenberg 11. septembra 1924 v Topoľčanoch Eliášovi Rosenbergovi a Helene, rodenej Grünfeldovej. Vo svojich pamätiach uvádza, že jeho otec bol už predtým ženatý a z tohto prvého manželstva mal deti. Jeden z týchto bratov sa v spomienkach objavuje pod prezývkou „Sammy“. Pod prezývkou sa spomína aj jeho sestra „Fanci“. O ďalšom bratovi je len letmá zmienka, bez uvedenia mena. Pamäte Gerty Vrbovej dokonca obsahujú fotografiu, na ktorej je Rudolfova matka Helena, jeho sestra Fanci a Gertini strýko a teta – Arnold a Terézia Frankovci, ktorí boli mojimi prastarými rodičmi. Práve toto osobné rodinné prepojenie bolo jednou z ciest, ktoré ma priviedli k hlbšiemu výskumu a k odbornej práci, ktorú som napísal na tému Dôveryhodnosť Rudolfa Vrbu a historické kontroverzie, ktoré ju obklopujú.

Zľava doprava: Arnold Frank, Helena Rosenbergová (rodená Grünfeldová), muž v pozadí s menom „Dubo“, Gerta Vrbová, Rudolf Vrba, Rudolfova nevlastná sestra Fanci, Terézia Franková (rodená Neuhausová).

Chápem, prečo títo oveľa starší nevlastní súrodenci zaberali v Rudolfovom vnútornom svete len obmedzený priestor. Rozumiem aj tomu, že vynechanie alebo pozmenenie osobných údajov mohlo niekedy slúžiť na ochranu súkromia. Akonáhle však takéto opomenutia prejdú do verejnej pamäte, môžu spôsobiť, že sa na členov rodiny zabudne. V prípade osobnosti, ktorej životný príbeh bol vyrozprávaný nespočetne veľakrát, je toto ticho ešte nápadnejšie.

Pôvod rodiny v Maďarsku, Rumunsku a na Slovensku

V auguste 1885 sa v Oroszkő (vtedy v Maďarsku, dnes Repedea v Rumunsku) narodil Illés (Elijahu) Rozenberg. Bol prvorodeným dieťaťom Salamona Rozenberga z Oroszkő a Eszter Feige, rodenej Lerner, z rumunskej Leordiny. Narodil sa len osem mesiacov po ich svadbe. Nasledovalo ďalších šesť detí a rodina striedavo žila v obciach Repedea a Leordina.

Dňa 22. augusta 1912 sa Illés oženil s Gizellou (Gittel) Fried, dcérou Mayera Frieda a Klary (Chantsche), rodenej Stuhl. Klara predtým v roku 1908 porodila syna menom Adolf, ktorý však v roku 1911 zomrel (jeho otec nie je v rodnom liste uvedený). Po svadbe mali Illés Rozenberg a Gizella Fried tri deti, všetky narodené v obci Repedea:

• Františka „Fanci“, narodená 10. apríla 1912

• Salamon „Sammy“, narodený 21. apríla 1914

• Ľudovít (Izák) „Lajos“, narodený 25. februára 1916

  
  

Záznam o úmrtí Gizelly Rosenberg sa mi zatiaľ nepodarilo dohľadať, musela však zomrieť približne do roka od Ľudovítovho narodenia.

Niekedy potom sa Illés (v nemčine uvádzaný aj ako Elias, slovensky Eliáš) presťahoval so svojimi tromi deťmi na sever, do oblasti, ktorá je dnes súčasťou Slovenska. 3. apríla 1918 sa v Bratislave oženil s Helenou alebo Ilonou (Cheylou) Grünfeldovou. Tá sa narodila 16. septembra 1895 v Üzbég (dnešné Zbehy pri Nitre) Bernhardovi (Baruchovi) Grünfeldovi a Terézii (Reizel), rodenej Justovej. Po svadbe sa rodina Rudolfa Vrbu usadila v Topoľčanoch.

Helene trvalo niekoľko rokov, kým otehotnela. 11. septembra 1924 porodila Waltera. Po jeho narodení sa rodina opäť sťahovala, tentoraz do Jakloviec na východe vtedajšieho Československa, kde Elias kúpil pílu. Ich nádeje na stabilnú budúcnosť sa však čoskoro rozplynuli. Elias Rosenberg zomrel 7. augusta 1928, ešte predtým, než mal Walter šesť rokov. Jeho smrťou sa už i tak komplikovaná rozenbergovská domácnosť začala rozpadať.

Rozvrátený domov: Rodina Rudolfa Vrbu v sčítaní obyvateľstva z roku 1930

Jedny z najviac odhaľujúcich dokumentov, ktoré som našiel, pochádzajú z československého sčítania ľudu zo začiatku decembra 1930. Ponúkajú vzácny pohľad na rodinu Rudolfa Vrbu v momente, keď už bola fragmentovaná – celé roky predtým, než túto deštrukciu dokonal holokaust.

Rodina Rudolfa Vrbu rozptýlená po celom Slovensku

Helena Rosenbergová, rodená Grünfeldová, žila vtedy v Jaklovciach sama. Obývala dom č. 253, ktorý zdedila po svojom manželovi Eliášovi Rosenbergovi. Vlastníci boli zapísaní ako „Rosenberg a dedičia“. Pracovala ako účtovníčka pre obchodníka s drevom menom Weiss, čo bol pravdepodobne muž, ktorý po Eliášovej smrti odkúpil jeho firmu. Jej sčítací hárok tiež zaznamenáva, že porodila dve deti, z ktorých jedno zomrelo. Zápasila o vlastné živobytie a v tom čase nebola v situácii, kedy by sa dokázala postarať nielen o svojho malého syna, ale aj o tri siroty z manželovho prvého manželstva.

Jej šesťročný syn Walter, zapísaný ako školák, vtedy pobýval v Nitre u Heleniných rodičov a jej mladšej sestry. Jeho starý otec Bernard Grünfeld bol obchodník so zmiešaným tovarom a vlastnil bytový komplex, v ktorom žili a ktorý zdieľalo niekoľko rodín. V tom čase už dve z ôsmich detí Bernarda a Terézie, Ilona a Margit, nežili, zatiaľ čo väčšina preživších súrodencov už bola dospelá a žila vo vlastných domácnostiach.

Eliášove deti z prvého manželstva sa v tom čase nachádzali v Trenčíne, ale nežili spolu. Každé z nich bývalo v inej domácnosti ako učni, pričom za prácu a odborný výcvik dostávali pravdepodobne stravu a ubytovanie. Fani figuruje ako podnájomníčka v domácnosti vdovy Gizely Rothovej a vyučila sa v drogérii u pána Kubíčka. Salamon bol učňom u obchodníka s drevom a žil v rodine svojho zamestnávateľa Alexandra Kohna. Ľudovít sa učil v obchode so železiarskym tovarom a žil v rodine svojho zamestnávateľa Žigmunda Schwartza.

Tento záznam zo sčítania ľudu odhaľuje trpkú realitu. Rodina Rosenbergovcov bola roztrúsená dávno pred vojnovou katastrofou; žili v rôznych mestách a domovoch, držiac pokope už len neviditeľnou niťou spoločnej minulosti a pokrvného puta.

Walter zostal u starých rodičov približne tri roky, až kým jeho stará mama neutrpela zranenie, z ktorého sa už nikdy nespamätala. Počas tohto obdobia sa ho matka snažila uživiť šitím dámskej bielizne a odevov, ktoré predávala ako podomová obchodníčka. Stabilita však zostávala v nedohľadne. V roku 1933, keď mal Walter deväť rokov, ho umiestnila do sirotinca v Bratislave.

Jeho nadanie na seba nenechalo dlho čakať. Vychovávatelia si rýchlo všimli Walterovu inteligenciu a naliehali na matku, aby ho zapísala na kvalitnejšiu školu, ktorá by rozvíjala jeho potenciál. To si však vyžadovalo odchod zo sirotinca. Walter sa presťahoval do súkromného bytu pod dohľad vychovávateľky a v tomto provizórnom domove strávil podstatnú časť svojho dospievania až do pätnástich rokov.

V roku 1939, keď matka prestala cestovať a usadila sa v Trnave, sa k nej opäť pripojil aj Walter. Podľa slovenského sčítania ľudu z roku 1940 žili na ulici Sv. Jakuba č. 38 spolu s Heleniným partnerom Árminom Reichsfeldom (v niektorých zdrojoch predtým nesprávne uvádzaným ako Ignác).

Trnava sa stala prelomovým bodom. Práve tam Walter stretol niekoľko ľudí, ktorí zásadne ovplyvnili jeho budúcnosť: Otta Pressburgera, priateľa, s ktorým sa neskôr opäť stretol v Majdanku a ktorý ho naučil životne dôležitému optimizmu aj na tých najtemnejších miestach; Alfréda Wetzlera, s ktorým neskôr ušiel z Osvienčimu; Gertu Sidonovú, o dva roky mladšie dievča, ktoré doňho bolo detsky zaľúbené a neskôr sa stala jeho manželkou; a Jozefa Weissa, ktorý Waltera a Gertu po Walterovom návrate z Osvienčimu opäť spojil.

Rodina Rudolfa Vrbu : Vojnové osudy

Od 30. rokov 20. storočia sa životné cesty Waltera a jeho starších nevlastných súrodencov začali rozchádzať, hoci úplne sa jeden druhému neodcudzili. Tento záznam zo sčítania ľudu je zarážajúcim svedectvom – ukazuje nám rodinu, ktorá bola rozptýlená po rôznych mestách a domácnostiach dávno predtým, než prišli deportácie, tábory či úteky. Už v roku 1930 ich držali pokope len veľmi voľne – spomienkami a pokrvným putom.

Obaja jeho nevlastní bratia zahynuli počas holokaustu. Salamon sa nachádza na zozname vôbec prvého transportu mužov zo Slovenska, ktorý odišiel zo Žiliny do oblasti Lublinu 27. marca 1942. Bol to v poradí druhý transport zo Slovenska – len dva dni predtým odišiel z Popradu do Osvienčimu prvý vlak s 999 mladými ženami. Samotný Walter bol deportovaný 10. júna 1942 a taktiež skončil v Majdanku. Muži, ktorých uznali za schopných práce, boli registrovaní v Majdanku, zatiaľ čo tí, ktorých považovali za neschopných, boli spolu so ženami, deťmi a starcami poslaní ďalej do plynových komôr v Sobibore.

Bratia sa tam raz zahliadli. Pozdravili sa cez plot z ostnatého drôtu, ktorý oddeľoval sekciu 2, kde držali Waltera, od sekcie 3, kde bol väznený Salamon. Nemohli spolu hovoriť, pretože prišli dozorcovia a začali väzňov biť. 30. júna 1942 Waltera previezli z Majdanku do Osvienčimu-Birkenau a bratia sa už nikdy nevideli – Salamon v Majdanku zahynul.

Zostáva neznáme, kde a ako zomrel ich brat Ľudovít.

Ich sestra Františka, v rodine známa pod menom „Fanci“, prežila. Počas vojny sa vydala za Bedricha Hornyho (pôvodne Horna), rodáka z Horoviec (nar. 19. júna 1905). Mali spolu dvoch synov: Štefana, narodeného 17. apríla 1942, a druhého syna, ktorého údaje z dôvodu ochrany súkromia neuvádzam.

Po vojne, keď Rudolf odišiel za prácou do kanadského Vancouveru, ho nasledoval aj jeho synovec Štefan, ktorý sa usadil v Montreale. Rudolf a jeho sestra Fanci zostali v kontakte a napokon aj ona emigrovala do Kanady, aby bola bližšie k svojmu synovi. Informácie o úmrtí Bedricha a Františky Hornyovcov sa mi zatiaľ nepodarilo dohľadať. Ich syn Štefan, ktorý na Vrbovom pohrebe predniesol smútočnú reč, zomrel v roku 2016.

Walterova matka, Ilona Rosenbergová, rodená Grünfeldová, sa v roku 1942 vydala za Ármina Reichselfda. Ármin Reichsfeld sa narodil 11. októbra 1899 v Dechticiach na Slovensku Áronovi Reichsfeldovi a Róze, rodenej Neumanovej.

V roku 1942 mala Helena výnimku z deportácie. Jej záznam v zozname výnimiek ukazuje, že v tom roku stále žila v Trnave na ulici Sv. Jakuba č. 38.

Prehodnotenie príbehu o Reichsfeldovi

V knihe Majster úteku (The Escape Artist) cituje Jonathan Freedland rozhovor s Vrbovou vdovou Robin, uskutočnený 16. novembra 2020. V ňom zopakovala príbeh, ktorý jej Rudolf rozprával o sobáši Heleny s Árminom Reichsfeldom. Podľa tohto podania vlastnil Reichsfeld výnimku z deportácie, ktorá mu umožňovala vybrať jedného príbuzného, ktorý bude ušetrený. Údajne sa teda musel rozhodnúť medzi svojou sestrou a Ilonou. Podľa tohto príbehu si vybral Ilonu, oženil sa s ňou a až neskôr sa dozvedel, že toto rozhodnutie, ktoré viedlo k deportácii jeho sestry, znamenalo, že sestra bola kvôli jeho voľbe zavraždená.

Freedland ďalej uvádza, že po tom, čo sa Walter vrátil a opísal, čo deportácia v skutočnosti znamená, bol Reichsfeld zdrvený následkami svojho činu. Keď sa na jeseň roku 1944 deportácie obnovili, údajne ticho prijal svoj osud a zaradil sa do radu na deportáciu, túžiac zdieľať osud svojej sestry. Rudolf to vraj opísal ako „samovraždu deportáciou“.

Je to silný a hlboko dojímavý príbeh. Avšak dochovaná dokumentácia poukazuje na zložitejšiu realitu.

Po prvé, v zozname výnimiek je Helena stále zapísaná ako Rosenbergová, čo znamená, že v tom čase ešte nebola za Reichsfelda vydatá.

Záznam Heleny Rosenbergovej v zozname výnimiek z roku 1942

Po druhé, obe ženy – Helena aj Árminova sestra Irma Reichsfeldová (rodená Mária) – sa nachádzajú v zozname výnimiek z roku 1942, a to len šesť riadkov od seba. Inými slovami, dokumentárne záznamy nepotvrdzujú teóriu, že Árminova sestra bola deportovaná preto, lebo uprednostnil Helenu.

Záznam Irmy Reichsfeldovej v zozname výnimiek z roku 1942

V máji 1942 slovenská vláda rozhodla, že výnimky dostalo príliš veľa Židov. Každý držiteľ výnimky si mohol pod svoju ochranu vziať len jedného rodinného príslušníka. Ak ste boli ženatý, prioritu pred ostatnými členmi rodiny mala manželka a deti. Armin sa pravdepodobne oženil s Helenou, aby ju ochránil, spoliehajúc sa na to, že jeho sestra má vlastnú výnimku. Keď však vláda neskôr zredukovala celkový počet výnimiek, skutočnosť, že Armin bol už ženatý, mu znemožnila zachrániť sestru Irmu. Tá bola 7. júna 1942 deportovaná z Trnavy.

V databázach Jad Vašem sa Irma nachádza na dvoch zoznamoch s rovnakým dátumom: na deportačnom zozname z Trnavy do tábora v Žiline a zároveň na zozname transportu, ktorý vypravili z Bratislavy do Sobibóru. Keďže Žilina slúžila ako tranzitný tábor, znamená to, že Irmu previezli do Žiliny a tam ju presunuli do dobytčieho vagóna iného vlaku. Ten smeroval z Bratislavy cez Žilinu, Skalité a Zwardoń ďalej do Osvienčimu. Po Irminej deportácii jej úzkostlivý brat Armin nahlásil jej meno výboru RELICO – Pomocnému výboru Svetového židovského kongresu (WJC) v Ženeve.

Deportácia, prežitie a to, čo zostalo

Po vypuknutí Slovenského národného povstania a následnej nemeckej okupácii Slovenska v roku 1944 boli výnimky zrušené a deportácie Židov, ktorí v krajine zostali, sa obnovili. Aj Helena bola zatknutá a 12. marca 1945 deportovaná do Terezína.

Jej väzenská karta, už pod menom Helena Reichsfeldová, rodená Grünfeldová, uvádza, že v roku 1944 bola jej adresa Kuschergasse 34 v Bratislave, zatiaľ čo za miesto jej trvalého bydliska boli označené Dechtice. Karta tiež potvrdzuje, že bola deportovaná zo zberného tábora v Seredi.

Väzenská karta Heleny Reichsfeldovej, rodenej Grünfeldovej, z Terezína (zo stránky Pamätníka Terezín)

Jej manželstvo s Árminom trvalo menej ako dva roky. Na jeseň roku 1944 ho deportovali a zavraždili. Helena Terezín prežila a vrátila sa do Bratislavy, kde figuruje v zozname československých preživších s bydliskom na Námestí 1. mája. Dňa 24.apríla 1947 bol v Ústrednom súdnom oznamovateľovi uverejnený oznam, ktorým Okresný súd v Trnave upovedomil verejnosť o prípade č. 11384 M 247/47-5:

Oznam z 24. apríla 1947 v Ústrednom súdnom oznamovateľovi

Preklad súdneho oznámenia: „Okresný súd v Trnave oznamuje, že na žiadosť Heleny Reichsfeldovej, bytom v Bratislave, sa začalo konanie o vyhlásenie za mŕtveho Ármina Reichsfelda, narodeného 11. októbra 1899 v Dechticiach, tamže domovským príslušníkom, naposledy bytom v Trnave, ženatého, židovského náboženstva, ktorý bol v roku 1944 v rámci rasového prenasledovania deportovaný do Poľska, odvtedy o ňom niet žiadnych správ, a preto ho treba považovať za zosnulého. Za opatrovníka bol ustanovený Jozef Weiss v Trnave, Štefánikova ulica.

Okresný súd vyzýva nezvestného, aby sa prihlásil, a všetkých, ktorí vedia, či nezvestný žije, aby to oznámili súdu alebo opatrovníkovi v tejto veci, a tiež aby nahlásili akékoľvek údaje, z ktorých možno zistiť, že nezvestný žije. V opačnom prípade súd na neskorší návrh vyhlási nezvestného za mŕtveho, pričom tento návrh musí byť podaný po jednorazovom uverejnení vyhlášky v Ústrednom súdnom oznamovateľovi a po uplynutí ediktálnej lehoty. Ediktálna lehota je stanovená na obdobie 6 týždňov, počnúc dňom vyvesenia vyhlášky na súdnej tabuli; na opakovanú žiadosť súd vyhlási nezvestného za mŕtveho. Ediktálna lehota končí 15. júna 1947. Okresný súd v Trnave, oddelenie II., dňa 24. apríla 1947.“ Všimnite si, že právnik vymenovaný za opatrovníka je ten istý Jozef Weiss, ktorý po vojne znovu zoznámil Gertu a Rudolfa.

Helena zostala v Bratislave až do svojej smrti 13. februára 1991. Vrba spomína, že po vojne mala aj tretieho manžela, ale táto informácia zatiaľ nie je verejne dostupná, a preto sa mi nepodarilo zistiť jeho totožnosť.

Po vojne si Walter Rosenberg ponechal identitu, ktorú mu v ilegalite pridelila Pracovná skupina: Rudolf Vrba. Urobil tak napriek tomu, že pociťoval hlboké sklamanie z určitých aspektov toho, ako skupina naložila s jeho správou a celým prípadom. Dňa 16. apríla 1946 sa oženil s Gertou Sidonovou, ktorá počas holokaustu sama prišla o oboch rodičov. Spoločne sa pustili do dokončovania vzdelania, ktoré im násilne prerušili prvé antisemitské zákony prijaté krátko po vzniku slovenského štátu. Tie spočiatku obmedzovali počet židovských žiakov a študentov na 4 %, no už na jeseň roku 1940 vyústili do úplného vylúčenia Židov zo všetkých škôl s výnimkou židovských ľudových škôl. Hľadajúc nové možnosti, presťahovali sa do Prahy, kde sa venovali akademickému štúdiu a založili si rodinu. Narodili sa im dve dcéry, Helena a Zuza.

Meno Walter Rosenberg bolo vo verejnej pamäti postupne nahradené identitou Rudolfa Vrbu. Jeho pohnutý a hrdinský životný príbeh bol spracovaný a vyrozprávaný v mnohých podobách: v jeho vlastných memoároch Nemôžem odpustiť; v knihách Gerty Vrbovej Dôvera a klam (Trust and Deceit) a Zradená generácia (Betrayed Generation); v oceňovanom diele Jonathana Freedlanda Majster úteku či v knihe Alana Twigga Holocaust Hero; v dokumentárnom filme Clauda Lanzmanna Shoah z roku 1985 a v niekoľkých televíznych dokumentoch. Sláva Rudolfa Vrbu však mala, možno nevyhnutne, za následok odsunutie iných častí jeho rodinného príbehu na okraj.

Symbolicky a zhodou okolností Vrba skonal v kanadskom Vancouveri 27. marca 2006, presne na výročie deportácie svojho brata do Majdanku.

Tento príspevok je zároveň mojou osobnou poctou drahej sesternici Zuze, ktorú som mal tú česť poznať, hoci len krátko. Osobne sme sa stretli iba dvakrát, no zostali sme v pravidelnom kontakte cez e-mail. Ten napokon utíchol, až kým mi jej mama Gerta neoznámila bolestnú správu o jej odchode v septembri 2013. Zuza zomrela skôr, než sa jedna z jej veľkých iniciatív naplno zrealizovala: v roku 2014 Memoriál Vrbu-Wetzlera  slávnostne otvoril prvý ročník spomienkového pochodu po trase úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z Osvienčimu do Žiliny.

Prečo si aj rodina Rudolfa Vrbu zaslúži spomienku

Genealogický výskum zohráva kľúčovú úlohu pri dopĺňaní, obohacovaní a prehlbovaní nášho historického poznania. Namiesto toho, aby naše videnie zužoval, umožňuje nám vrátiť jednotlivcov, rodiny a celé komunity späť do ich plného ľudského kontextu – naprieč generáciami, hranicami a trhlinami, ktoré spôsobila vojna, migrácia či prenasledovanie. Som presvedčený, že každý historik, ktorý chce dnes pracovať dôsledne, môže len získať, ak do svojho arzenálu nástrojov zahrnie aj genealogické metódy. Tieto postupy historické bádanie nezmenšujú, ale naopak – vyostrujú jeho obraz. Pomáhajú obnoviť zabudnuté vzťahy, konfrontovať zdedené rodinné príbehy s archívnou dokumentáciou a odhaľovať hlboké osobné štruktúry pod nánosom „veľkých“ dejín. Stará tendencia považovať genealógiu za niečo druhoradé či príliš „maloformátové“ už dávno nezodpovedá tomu, čo nám tento odbor ponúka. Ak sa genealogický výskum používa poctivo a kriticky, nie je útekom od serióznej histórie, ale jedným zo spôsobov, ako ju robiť plnohodnotnejšie.

Pri dvadsiatom výročí odchodu Rudolfa Vrbu som cítil, že uctiť si jeho pamiatku v plnej miere znamená spomenúť si aj na tých, ktorí tvorili jeho prvý svet: na rodičov, ktorí formovali jeho začiatky, na nevlastných súrodencov, od ktorých ho osud a dejiny násilne oddelili, a na členov rodiny, ktorých mená časom skĺzli na okraj veľkého príbehu. Odvaha Rudolfa Vrbu zmenila svet, no on sám neprišiel odnikiaľ. Vzišiel z konkrétnej rodiny, z konkrétnych pút a strát, ktoré boli pretrhnuté dávno pred holokaustom i počas neho. Obnoviť hoci len fragment tohto rodinného príbehu je, svojím malým spôsobom, posvätným aktom spomienky. Nech ich mená zostanú s nami aj naďalej.

S úctou, Mattan Segev-Frank

• Rád by som sa aj touto cestou verejne poďakoval svojej priateľke a kolegyni Lucii Zuštiakovej. Lucia nielenže citlivo prekladá môj obsah do slovenčiny, ale pomáha mi vypátrať neoceniteľné archívne zdroje a môj výskum neustále obohacuje svojimi odbornými radami, postrehmi a priateľstvom. Lucia, som ti nekonečne vďačný – obzvlášť vo chvíľach hrdosti, akou je zverejnenie tohto výnimočného príspevku.