81 rokov od úteku Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera z Osvienčimu

Presne dnes, 7. apríla o 14:00, si pripomíname 81. výročie úteku dvoch odvážnych slovenských Židov, Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau.

Títo dvaja statoční muži sa tri dni skrývali v kope dreva priamo pred bránou najstrašnejšieho vyhladzovacieho tábora na svete. Čakali, kým sirény neutíchli a pátranie nebolo odvolané. Následne sa pešo vydali na cestu späť na Slovensko, kde členom "Pracovnej skupiny", slovenskej židovskej odbojovej organizácie, podali detailnú správu o hrôzach, ktoré sa diali v Osvienčime. Táto správa, známa ako "Osvienčimská správa", sa stala kľúčovým dokumentom, ktorý nakoniec zachránil životy približne 200 000 maďarským Židom. Spustila totiž lavínu medzinárodného tlaku, ktorý nakoniec prinútil maďarského regenta Miklósa Horthyho zastaviť deportácie z Maďarska do Osvienčimu.

Po vojne sa Rudolf Vrba oženil s Gertrúdou Sidonovou, sesternicou môjho starého otca. Prvýkrát som mal to potešenie stretnúť Gerti a ich dcéru Zuzu v roku 2008 a počuť od nich príbehy, ktoré sa neobjavili ani v Rudolfovej knihe " Utiekol som z Osvienčimu. Nemôžem odpustiť .", ani v Gertiných knihách " Trust and Deceit " a " Betrayed Generation".

Po vojne, počas ktorej zahynuli obaja Gertini rodičia, sa moji prastarí rodičia, jej strýko z matkinej strany Arnold Frank a jeho manželka Terézia, ktorých dvaja synovia odišli zo Slovenska, stali Gertinými "náhradnými rodičmi". Zúčastnili sa jej promócie v Prahe a jej svadby s Rudolfom v Bratislave 16. apríla 1949.

Dozvedel som sa o ich ťažkých časoch počas druhej svetovej vojny a po nej, o tom, ako sa vyrovnávali so smútkom a stratou, so strachom a antisemitizmom. Zároveň bojovali o to, aby si razili vlastnú cestu a získali akademické vzdelanie po tom, čo im bolo kvôli náboženstvu odopreté riadne vzdelanie. Dozvedel som sa aj o tom, ako traumy, s ktorými žili, ovplyvnili životy ich dcér a rodinné drámy, ktoré museli znášať.

Zuza mi rozprávala o svojom sne zorganizovať každoročný pochod po stopách úteku Vrbu a Wetzlera – z Osvienčimu do Žiliny. V roku 2013 však zomrela. Aby Gerti uctila jej sen a odvahu svojho bývalého manžela, spojila sily s Fedorom Gálom a podarilo sa im túto iniciatívu uskutočniť z vzdelávacích a pietnych dôvodov. Od roku 2014 „Pochod Vrbu-Wetzlera“ prilákal účastníkov z Českej republiky, Slovenska, Poľska, Rakúska, USA, Izraela a ďalších krajín. Povzbudzujem všetkých záujemcov, aby sa k tejto výnimočnej iniciatíve pripojili a zúčastnili sa.

V roku 2019 som mal tú česť stretnúť Otta Dova Pressburgera. Spýtal sa ma, či som čítal Vrbovu knihu. Keď som odpovedal áno, spýtal sa ma, či si pamätám časť, kde Vrba spomína stretnutie s dvoma priateľmi zo strednej školy v tábore smrti Majdanek. Odpovedal som, že áno. Spýtal sa ma, či si pamätám, že jeden z nich bol pesimistický a navrhoval Vrbovi, aby sa zabil dotykom elektrických plotov, zatiaľ čo druhý mu radil, aby si zachoval optimizmus, pretože len to ho udrží nažive v takých hrozných podmienkach. Opäť som odpovedal áno. Na moje prekvapenie jeho ďalšie slová boli: „To som bol ja!“ Bol som ohromený a sotva som vedel hovoriť. Otto sa so mnou podelil aj o príbehy zo svojho pobytu v Auschwitz-Birkenau a o tom, ako sa mu tam podarilo prežiť.

Počas magisterského štúdia som v seminári profesora Roniho Staubera napísal prácu o holokauste v Maďarsku. Zaoberal som sa v nej otázkami, ktoré ohľadom Vrbovej spoľahlivosti vzniesli historici z Yad Vashem. V rámci tejto práce som kontaktoval aj Rudolfovu vdovu Robin Vrbovú a urobil s ňou rozhovor.

Dnes chcem všetkým pripomenúť týchto silných ľudí, ktorí prežili to najhoršie z ľudstva a napriek kritikom a okoloidúcim, ktorí sa ich odvážili spochybňovať, zostali neúnavne odvážni a optimistickí. Títo hrdinovia ma naučili dôležité životné lekcie a som hrdý na ich odkaz.

Dnes už väčšina z nich nežije. Rudolf Vrba zomrel v Montreale v Kanade v roku 2006. Jeho dcéry Helena Vrbová a Zuza Jacksonová zomreli v rokoch 1981 a 2013. Gerta Vrbová zomrela v Londýne v roku 2020. Otto Dov Pressburger zomrel v Izraeli v roku 2023. Len Robin Vrbová je ešte medzi nami a naďalej si ctí odkaz svojho zosnulého manžela.

Členovia židovských genealogických skupín na Facebooku možno videli moje predchádzajúce príspevky, v ktorých som sa snažil nájsť kohokoľvek, kto by mi pomohol odhaliť totožnosť Rudolfových nevlastných súrodencov, detí jeho otca z prvého manželstva. V jeho knihe spomína dvoch bratov a sestru, ale detaily sú nejasné, ak vôbec nejaké sú. V Gertinej knihe je dokonca fotografia sestry Fani, ale bez priezviska. V rozhovoroch s Gerti, Zuzou a Robin som sa snažil získať viac informácií, ale dostal som len krstné mená, niekedy aj mená potomkov, ale nikdy nie dosť na to, aby som ich našiel. Webová stránka venovaná Vrbovej pamiatke mi tiež nepomohla. Žiadny z dokumentov, ktoré som o Vrbovi videl, tieto informácie nespomínal a pokiaľ viem, ani Jonathan Freedland vo svojej knihe „The Escape Artist“.

Dnes som rád, že môžem prispieť svojou malou časťou k udržiavaniu živého odkazu Rudolfa Vrbu a podeliť sa o to, že konečne, po tom, čo som nenašiel nikoho, kto by mal akékoľvek informácie, sa mi podarilo prelomiť túto genealogickú nepriechodnú stenu a odhaliť totožnosť Rudolfových nevlastných súrodencov a ich matky, vrátane presného miesta a dátumov ich narodenia. Keď budem mať čas, napíšem príspevok o Vrbových rodinných väzbách, ktorý bude nadväzovať na rodiny, o ktorých som už písal v mojich nedávnych príspevkoch o židovskej komunite v Palárikove.