Muži z rodiny Frank, I.časť: Rozbité nádeje.

Pred niekoľkými mesiacmi ma Jad Vašem požiadal, aby som napísal životný príbeh brata môjho starého otca, Tamása Franka. Keďže bol preživším holokaustu, múzeum má záujem zdokumentovať a uchovať jeho príbeh a fotografie, a preto ma požiadali o spoluprácu. Po krátkom zamyslení som sa rozhodol rozpovedať nielen jeho osud, ale aj prepletené príbehy členov jeho rodiny a ich rôzne skúsenosti pred vojnou, počas nej a po nej. Sú to príbehy, ktoré by bez vzájomného vplyvu neboli úplné. Každý z mužov rodiny Frank mal svoje nádeje, ciele a inšpirácie do budúcnosti, kým druhá svetová vojna úplne nevykoľajila priebeh ich životov.

Pôvodne som mal v úmysle zverejniť tento príbeh na svojom blogu 5. mája, na výročie Tamásovho oslobodenia z Mauthausenu, no odložil som to. Bál som sa, že by som tým jeho deťom mohol spôsobiť traumu alebo im ublížiť. Nakoniec som tento termín zmeškal, pretože som potreboval nazbierať odvahu osloviť ich všetkých a pozbierať útržky informácií, ktoré boli roztrúsené po troch kontinentoch.

Čakanie sa však vyplatilo. Vďaka spoločnému úsiliu sa príbeh výrazne zlepšil. Môj výskum nikomu neublížil a namiesto toho priniesol uzavretie pre jeho deti, ktoré žili v akejsi hmle tajomstva, keďže nepoznali celý príbeh svojho otca. A navyše, dnes je dvanáste výročie úmrtia môjho starého otca, a to je vhodný dátum na zdieľanie prvej časti tejto trojdielnej trilógie.

Tamás (hebrejské meno Moše Gavriel) Frank sa narodil 16. marca 1925 v Nových Zámkoch na Slovensku. Jeho rodičmi boli Arnold (hebrejské meno Avraham) Frank a Terézia (hebrejské meno Reizel), rodená Neuhausz. Hebrejské meno Moše Gavriel dostal na pamiatku dvoch zosnulých príbuzných: Moše po starom otcovi z matkinej strany, Moritzovi (Mošem) Schwitzerovi, ktorý zomrel prirodzenou smrťou v Nových Zámkoch v roku 1919. Meno Gavriel bolo na pamiatku Arnoldovho brata Gábora (Gavriela) Franka, ktorý zomrel 3. marca 1914 v Budapešti vo veku 21 rokov na zápal obličiek (nefritídu). Tamásov starší brat Juraj (Jehuda) sa o tom dozvedel až v poslednom desaťročí svojho života, dlho po Tommyho smrti, a bol úprimne prekvapený. Priznal, že to, že jeho mladší brat dostal dve židovské mená, zatiaľ čo on mal len jedno, vtedy interpretoval ako znak toho, že ich rodičia Tommyho jednoducho milovali viac.

Rodina patrila k neologickej židovskej komunite v Nových Zámkach, no nebola príliš nábožná. Arnold Frank chodil do synagógy len dvakrát do roka, na Roš hašana a Jom kipur. Neologická komunita mala základnú školu (1. – 5. ročník), ktorá fungovala v maďarskom jazyku pod vedením riaditeľa Jenőa (Jaakova) Rotha [1882-1944], otca izraelskej autorky detských kníh Miriam Roth. Juraj začal svoje vzdelanie tiež na tejto škole, no Arnold nechcel, aby jeho synovia ovládali len maďarčinu. Preto, keď mladší syn Tamás nastúpil do prvej triedy, boli obaja synovia umiestnení do nežidovskej slovenskej školy, kde sa vzdelávali v slovenskom jazyku. Doma sa rodina rozprávala po maďarsky, no mali nemecky hovoriacu slúžku a tútora pre synov. Deti sa tak stali trojjazyčnými a ovládali slovenčinu, maďarčinu a nemčinu.

Podľa sčítania ľudu z roku 1930, rodina Franková (Arnold, Terézia, Juraj a Tamás) bývali v dome č.753, na Czuczovom námestí č. 25 v Nových Zámkoch. Po základnej škole študoval Juraj 2 roky na slovenskom gymnáziu v Nových Zámkoch.

Juraj (Jehuda) a Tamás (Moše Gavriel) Frank v Nových Zámkoch približne v roku 1928.

Podľa jeho syna Juraja, Arnold otvoril v Nových Zámkoch nemé kino, potom druhé a napokon aj tretie. Jedným z nich mohlo byť 'Kino Radio', ktoré bolo otvorené v roku 1926 alebo 1927. Arnold a Terézia nechávali svojich synov večer doma s vychovávateľkami a chodili do práce. O synov sa doma starali ich pestúnka a tútor. Keď sa objavil zvukový film, Arnold vzal Juraja do iného mesta, aby si pozreli tento nový vynález. Videli film „Jazzový spevák“ z roku 1927, v ktorom hral Al Jolson a ktorý mal premiéru v Bratislave v lete 1929. Film bol o černošskom spevákovi, ktorého stvárnil biely herec s nafarbenou tvárou. Tento zážitok a film zanechali v Jurajovi hlboký a nezabudnuteľný dojem. Následne Arnold premenil svoje nemé kino v Nových Zámkoch na zvukové a niekoľko rokov sa živil jeho prevádzkovaním.

Prvá fotografia rodičov a brata Tamása, ktorú urobil Juraj Frank v Nových Zámkoch.

Avšak, do roku 1933 dosiahli náklady na prispôsobenie kina pre zvukové filmy privysokú úroveň. To znamenalo, že ceny vstupeniek museli výrazne stúpnuť. Keďže si ich však ľudia nemohli dovoliť, celý podnik sa ocitol v patovej situácii. Arnold sa preto rozhodol predať svoje kiná a pokúsil sa presadiť v novom odvetví – v ropnom priemysle.

Musím sa podeliť o anekdotu, ktorú som počul od Arnoldovej netere, Manzi Ungar rodenej Reich. Spomínala, že v polovici 30. rokov, keď jej starí rodičia – Arnoldovi rodičia – žili v Trnave neďaleko jej rodiny, dedo Herman chodieval každý rok na Jahrzeit (* výročie smrti) svojich rodičov prespať k Arnoldovi. Na druhý deň sa potom spolu vydali na cintorín Arnoldovým kočom. Keď sa vrátil do Trnavy, vždy sa sťažoval, že Arnoldove kone sú také lenivé, že chodia len od domu k miestnej krčme a potom odmietajú pokračovať ďalej. Arnoldove neúspešné podnikateľské zámery sa tak stali častým terčom žartov medzi jeho sestrami a rodičmi.

Len krátko po tom, čo sa Arnold pustil do ropného podnikania, naskytla sa mu lepšia a stabilnejšia ponuka, ktorú sa rozhodol prijať: Košická banka z východného Slovenska mu ponúkla správu rozsiahleho statku s rozlohou približne 2500 až 3000 hektárov. Ten bol skonfiškovaný maďarskému šľachticovi, ktorý po premrhaní svojho majetku na kartách a ženách skrachoval. Z celkovej plochy statku tvorilo asi 300 hektárov poľnohospodárskej pôdy, kde sa pestovala pšenica, jačmeň, raž, ovos a občas aj kukurica, zatiaľ čo zvyšok bol les.

V auguste či septembri 1935 sa rodina Frankovcov presťahovala do Matiašky, ležiacej 30 kilometrov východne od Prešova. Arnold tam prebral správu farmy, kde dohliadal na rúbanie a rezanie palivového dreva parnou pílou. Keďže farma bola príliš vzdialená od gymnázií, mladší syn Tamás sa presťahoval s rodičmi do Matiašky. Trinásťročný Juraj bol však poslaný bývať k svojej starej mame Ilone (Lea) Frank, rodenej Alt, do Trnavy, kde rok navštevoval gymnázium. Arnold a Terézia si priali, aby Jurajovo vzdelanie nebolo prerušené, no presťahovanie do Trnavy, odlúčenie od rodičov (ktoré Juraj vnímal ako úmyselné opustenie) a nutnosť vychádzať so starou mamou, ktorú predtým prakticky nepoznal a s ktorou si nerozumel, spôsobili, že sa z neho stalo divoké a rebelské dieťa. Napokon, podľa jeho vlastných slov, sa aj tak stal najhorším žiakom v triede.

Juraj prvýkrát navštívil rodinu počas vianočných prázdnin v roku 1935. Spomínal si, ako ho po príchode vlakom z Trnavy do Prešova už na stanici čakali rodičia s bratom. Odtiaľ pokračovali kočom, zabalení do diek, aby sa ochránili pred mrazivou zimou. Cesta viedla z Prešova do Kapušian, potom do Hanušoviec nad Topľou – tam sa končili všetky spevnené cesty. Z tohto miesta bola Matiaška prístupná už len kočom po poľnej ceste, ktorá sa vinula dolinou medzi dvoma kopcami. Tamojší malý potok bol vtedy čiastočne zamrznutý a kone s kočmi ho museli na ceste do Matiašky niekoľkokrát prebrodiť.

Rodina Frankovcov žila v „farmárskom dome“, čo bol v skutočnosti šľachtický palác. Obývali tri izby, pričom k dispozícii mali aj kuchyňu, špajzu, kúpeľňu, izbu pre slúžku a izbu pre lesníkov. Niekoľko miestností zostávalo stále prázdnych, a tie rodina využívala na uskladnenie jabĺk z miestnych stromov, ktoré uchovávali v senníku, aby nezamrzli.

Po skončení školského roka v júni 1936 sa Juraj a Tamás presťahovali do Prešova. Tam im rodičia prenajali izbu v byte istej nežidovskej vdovy, ktorá sa o chlapcov starala. Žili u nej rok a do školy v Prešove dochádzali kočom ťahaným dvoma koňmi. Arnold pracoval na matiašskej farme pre Košickú banku až do rokov 1937 – 1938. Vtedy už bol citeľný rastúci antisemitizmus a keďže Frankovci boli v Matiaške jedinými Židmi, vyčnievali z davu a necítili sa tam vítaní. Celá rodina sa preto opäť spojila a presťahovala sa do Prešova. Tam bývali nad krčmou, ktorú vlastnil starý židovský muž, a obaja synovia navštevovali školu v Prešove až do mája 1939. Tamás sa v tomto období pridal k židovskej mládežníckej organizácii „Hašomer Hacair“.

Prešov, nachádzajúci sa v regióne Šariš, bol súčasťou širšej oblasti východného Slovenska, kde historicky žila významná nemecká menšina (tzv. Karpatskí alebo Spišskí Nemci). Po Mníchovskej dohode v septembri 1938, ktorá viedla k rozpadu Československa a následnému vyhláseniu autonómie Slovenska, a najmä po vzniku samostatného Slovenského štátu v marci 1939, Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) založila v roku 1938 svoju polovojenskú fašistickú milíciu, Hlinkovu gardu.

V tom Prešove, uprostred rastúcej nemeckej prítomnosti a vplyvu, Juraj, ktorý ovládal nemčinu na vysokej úrovni, často slúžil ako prekladateľ medzi nemecky hovoriacimi osobami a miestnymi slovenskými tínedžermi, alebo ako poslíček, napríklad keď ho posielali kúpiť im cigarety.

Jedného večera počula rodina Frankovcov z vonku hluk. Keď vykukli z okna, videli, ako hlinkovci spod ich bytu vyvliekli starého židovského majiteľa krčmy a brutálne ho zbili priamo na ulici.

10. marca 1939 zažil Juraj Frank otrasnú udalosť, ktorá sa pravdepodobne stala určujúcim momentom pre zvyšok jeho života: V to ráno vstal a chystal sa do školy, no keď vyšiel von, uvidel na uliciach plagáty oznamujúce, že armáda prebrala moc nad slovenskou vládou a snaží sa zabrániť rozpadu Československa. V meste sa v ten deň konala demonštrácia proti tomuto vojenskému puču, školy boli zatvorené a od každého sa očakávalo, že sa k nim pripojí.

Juraj a jeho kamaráti, z ktorých väčšina boli Česi a neboli Židia, sa rozhodli, že nedbajú na žiadne protesty. Tešili sa z voľna zo školy a namiesto toho si išli užiť zábavu na promenádu. Zašli si na zákusky do cukrárne a cestou späť už na protest zabudli. Kráčali ulicou, kde sa práve odohrával.

Bola to široká ulica s dvoma jazdnými pruhmi pre autá, oddelenými pešou zónou uprostred. Juraj a jeho kamaráti kráčali stredom ulice, keď na ceste po ich pravici zbadali protest. Zastavili sa, aby sa pozreli, čo sa deje. Zrazu sa na ceste po ich ľavej strane objavila vojenská jednotka. Vojaci sa rýchlo rozostavili do radu, dôstojník vydal zopár príkazov a náhle si všetci vojaci kľakli a vypálili varovné výstrely smerom k oblohe.

Protestujúci tam stáli a pozerali, no nie všetci sa dali na útek. Zrazu však vojaci začali strieľať priamo na nich. Juraj a jeho kamaráti sa ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi, no podarilo sa im z miesta uniknúť bez ujmy. Žiaľ, niekoľko študentov z neďalekých škôl, ktorí sa zúčastnili protestu, boli postrelení. V Prešove je pamätník – „diera“ po guľke na stĺpe pri kostole.

O pár týždňov neskôr, v apríli 1939 presvedčil Tamás svojho staršieho brata Juraja, aby sa k nemu pridal v mládežníckej organizácii „Hašomer Hacair“. Juraj spočiatku kategoricky odmietal, no keď mu brat prezradil, že v skupine sú aj pekné dievčatá – rozhodol sa to napokon skúsiť.

Po dvoch alebo troch stretnutiach prišiel na schôdzku organizácie neznámy muž s otázkou: „Kto chce emigrovať do Izraela?“ Juraj, ktorý už v tom čase silne vnímal rastúcu antisemitskú atmosféru sa rozhodol zdvihnúť ruku. V roku 1982 uviedol, že predpokladal, že ide len o prázdne reči, z ktorých nič nakoniec nebude, a tak zdvihol ruku najmä preto, aby zapôsobil na dievčatá. O týždeň alebo dva neskôr mu však prišiel list s pozvánkou, aby sa hlásil do výcvikového tábora v Štubnianskych Tepliciach, pred plánovanou „alijou“ do Izraela.

Arnold Frank, prekvapený listom, keďže o tom od svojich synov predtým nič nepočul, sa snažil pochopiť, o aký program ide a prečo vyžaduje účasť jeho syna uprostred školského roka. Keď sa o programe dozvedel viac, Arnold usúdil, že by mohol byť rozumný krok poslať aspoň jedného zo synov preč z čoraz nepriateľskejšej Európy. Tamás chcel tiež imigrovať do Izraela. V skutočnosti bol spomedzi nich dvoch on tým sionistom, nie Juraj. Avšak, mal 14 rokov, na takýto program bol príliš mladý, a tak si ho rodičia nechali pri sebe na Slovensku.

Juraj zanechal školu a od 15. mája 1939 sa na mesiac zúčastnil výcvikového tábora projektu „Mládežnícka alija“. Keď sa tábor v polovici júna skončil, účastníkov poslali domov s tým, že do týždňa či dvoch dostanú oznámenie o svojej aliji. Oznámenie však neprišlo viac ako mesiac, a Arnold sa rozhneval a začal sa obávať, že jeho syna podviedli sionistické organizácie a on kvôli nim prišiel o celý školský rok.

Napokon však dorazil list s informáciou, že za Jurajovu imigráciu musia zaplatiť poplatok. Arnold poplatok uhradil, no opäť neprišli žiadne správy až do augusta 1939. V auguste boli tínedžeri požiadaní, aby prišli do Bratislavy a tam čakali na výzvu, kedy sa majú dostaviť na železničnú stanicu v Bratislave a začať svoju cestu.

Je dôležité spomenúť, že Juraj opustil školu v siedmom ročníku gymnázia, teda len rok pred maturitou. Napriek Arnoldovým obavám by však Juraj gymnázium aj tak nikdy nedokončil, pretože už nasledujúci rok by ho zo školy vylúčili pre antisemitské zákony.

V polovici augusta sprevádzali Arnold a jeden z jeho synov Arnoldovu neter Marthu Beck (rod. Reich) a jej novomanžela Eduarda Becka na bratislavskú železničnú stanicu, keďže odchádzali z krajiny. Imigrovali do Kanady a neskôr sa presťahovali do New Yorku.

Prvého septembra 1939 dorazil Juraj do Bratislavy, kde ho prichýlil strýko z matkinej strany, Paul Schwitzer, a jeho manželka Antonia. Bol to presne ten deň, keď Nemecko napadlo Poľsko a vypukla druhá svetová vojna. Juraj čakal v Bratislave s neistotou, či sa jeho imigračné plány uskutočnia, pričom mu otec opakovane volal a naliehal, že ak sa nič čoskoro nestane, radšej by ho mal doma pri rodine.

Deviateho septembra konečne prišla výzva a Juraj dostal príkaz, aby sa o štvrtej ráno hlásil na bratislavskej železničnej stanici neďaleko hotela Carlton. Keď Juraj zavolal rodičom, aby sa rozlúčil, Arnold mu povedal, že zavolá svojmu bratovi Arturovi do Budapešti a požiada ho, aby sa s Jurajom stretol na vlakovej stanici. Aby videl jeho syna predtým než mu odíde.

10.septembra 1939 teta Antónia Schwitzer predplatila taxikára, aby Juraja prišiel zobudiť, počkal pár minút, kým sa oblečie, a odviezol ho na železničnú stanicu. Zo Slovenska odcestovali vlakom do Budapešti, kde museli vystúpiť a autobusom sa presunúť na inú železničnú stanicu, z ktorej odchádzali vlaky na juh do Talianska. Na tejto druhej stanici, pred nástupom na vlak do talianskeho Terstu sa Juraj stretol so svojím strýkom Arturom a tetou Adel.

V Terste musela skupina čakať na príchod ďalších mládežníckych skupín z rôznych miest. Tínedžeri boli ubytovaní v dome pre prisťahovalcov na ulici Via del Monte a čas čakania trávili hraním futbalu, kým ich 18.októbra nenalodili na taliansku loď „Galilea“. Do prístavu v Haife dorazili 22. októbra 1939. Od tohto dňa Juraj začal používať svoje hebrejské meno Jehuda Frank.

Bol poslaný so skupinou „La’Shichrur“ (Za oslobodenie), do ktorej patril už od výcvikového tábora na Slovensku, do kibucu Ša’ar HaGolan neďaleko Galilejského mora, kde sa usadili.

Zostaňte naladení na ďalšiu kapitolu – „Muži z rodiny Frank: Prežitie v čoraz šialenejšom svete“.