Muži z rodiny Frank, časť II: Prežiť v šialenom svete
- Mattan Segev-Frank
- Jun 3
- 7 minút čítania
Druhá časť tejto trilógie rozpráva o osudoch členov rodiny Frank počas druhej svetovej vojny. Zameriava sa na to, ako sa ich cesty rozišli a ako sa každý z nich snažil prežiť vo svete, ktorý sa pre nich zrazu stal cudzím, nepochopiteľne krutým a obrátil sa proti nim len preto, že boli Židia. Aby si každá časť zachovala jasné zameranie a primeranú dĺžku, mnohé ďalšie prepletené príbehy rodinných vetiev budú uverejnené neskôr, ako samostatné príspevky.
Z celého srdca by som chcel poďakovať svojmu otcovi a trom bratancom a sesterniciam Tamása Franka. Práve oni mi (z rôznych kútov sveta) poskytli všetky informácie a spomienky, ktoré mali, a tiež sprístupnili fotografie zo svojich albumov. Vďaka ich úsiliu sa tento pôvodný kaleidoskop udalostí pretvoril na ucelený a jasný príbeh.
S vypuknutím druhej svetovej vojny si Arnold a Terézia Frank jasne uvedomili, že musia konať, aby prežili, napriek čoraz prísnejším obmedzeniam pre Židov na Slovensku. Ich starší syn Juraj sa tak vydal na cestu do Izraela v rámci projektu „Youth Aliyah“ (Mladá Alija). Mladší syn Tamás bol však na tento projekt príliš mladý a musel ostať doma. Napriek tomu sa im podarilo nájsť bezpečné útočisko aj pre neho: poslali ho do maďarského Szombathely, kde ho ukryli na farme Arnoldovej netere Lily Hirschenhauser, rodenej Reich, a jej manžela Gyulu. Maďarsko totiž v raných fázach vojny predstavovalo pre Židov podstatne bezpečnejšie miesto.
Arnold a Terézia zostali na Slovensku. Podľa Alžbety Falk (Arnoldovej netere a sestry Lily Hirschenhauser), sa ukrývali v Prešove alebo v jeho okolí. Je zaujímavé, že prešovská drevárska spoločnosť, ktorá ťažila drevo v danej oblasti, zamestnávala v lesnom tábore nad Matiaškou rasovo prenasledovaných občanov a sovietskych utečencov s falošnými dokladmi. Keďže išlo presne o tú prácu, ktorú Arnold predtým vykonával na úplne rovnakom mieste len nedávno, je veľmi pravdepodobné, že medzi týmito prenasledovanými občanmi boli aj Arnold a Terézia.
Žiadne miesto však v týchto časoch nezostalo pre Židov dlho bezpečné. Napokon sa Arnoldovi a Terézii Frank podarilo ujsť z východného Slovenska a bezpečne sa dostať do Budapešti, kde žil Arnoldov starší brat Artur Frank. Artur bol textilný inžinier a vlastnil textilnú továreň, ako aj bytový dom, v ktorom býval, na ulici Alig utca č. 3 (v preklade „Sotva ulica“) v 13. budapeštianskom obvode. Arnold a Terézia verili, že Artur im pomôže, no keď dorazili, Artur a jeho manželka Adela, rodená Szidon, už sami bývali v jednom z „bezpečných domov“ Raoula Wallenberga (podľa netere Alžbety Falk, ktorá bola rozvedená s Adeliným bratom Alexandrom Szidonom). Nemohli im tak veľmi pomôcť, a tak sa museli spoliehať len na seba.
Arnold si našiel prácu v tehelni na jednom z budapeštianskych predmestí, ktorá mala aj stajne pre kone. K rodičom v Budapešti sa pripojil aj Tamás. Bývali priamo v tehelni, kam sa k nim pridali aj Arnoldova mladšia sestra Jozefína Szidon, rodená Frank, so svojím manželom Maximiliánom Szidonom (bratom Adely a Alexandra) a ich dcérou Gertou, a tiež Arnoldov brat Viliam so svojou manželkou Arankou a ich dcérami Erikou a Juditou (ako je opísané v knihe „Dôvera a klam“ od prof. Gerty Vrbovej, rodenej Szidon, Tamásovej prvej sesternice, a ako bolo spresnené počas mojich osobných rozhovoroch s ňou).
Súrodenci Frankoví si užívali obdobie, ktoré bolo relatívne bezpečné a pomerne príjemné, ak vezmeme do úvahy situáciu, v akej sa v tom čase nachádzala väčšina Európy. Zatiaľ čo po celom kontinente zúrila vojna, oni denne hrávali karty, bridž a krátili si čas v nádeji, že vojna sa im v Budapešti vyhne.
Keď nemecká armáda 18. marca 1944 vpadla do Maďarska, všetci sa ešte nachádzali v budapeštianskej tehelni. Spolu so svojím švagrom Maxom Szidonom bol Arnold Frank zatknutý 1. apríla 1944 v Budapešti. Zadržali ich na školskom dvore. Arnolda poslali čakať do jednej z tried a po vstupe si rýchlo všimol, že miestnosť je prázdna a nestrážená. Navyše, na opačnej strane miestnosti viedli dvere priamo na ulicu. Rýchlo sa vykradol von a podarilo sa mu uniknúť bez povšimnutia. Jeho švagra však odtiaľ poslali do pracovného tábora, kde neskôr zahynul.
Keď sa Arnold vrátil domov a varoval zvyšok rodiny, že situácia sa stáva čoraz nebezpečnejšou, rodina sa rozhodla rozdeliť. Každá vetva sa ukryla na inom mieste. Arnoldova sestra Jozefína a jej dcéra Gerta sa ukryli na jednom mieste, zatiaľ čo brat Viliam s Arankou a ich dcérami odišli inam a potom zmizli. (Príbeh, ktorý som rozprával v príspevku „Palárikovo, 3.časť : Viliam a Aranka Frank, „noví“ obyvatelia Štefánikovej ulice“.)
Arnold a Terézia sa naďalej ukrývali v tehelni so svojím synom Tamásom, pričom muži z času na čas vyrážali do mesta po zásoby. Pri jednej z týchto výprav, keď išiel Tamás sám, bol zajatý a odvlečený na pochod smrti z Budapešti do rakúskeho koncentračného tábora Mauthausen-Gusen. Tamás neskôr rozprával, že pochod smrti prežil vďaka nacistickému vojakovi, ktorý mu zachránil život. Bol vyčerpaný a ledva sa držal na nohách, keď mu vojak podal fľašu s vodou a povzbudzoval ho, aby vydržal a kráčal ďalej. Vysvetlil mu, že ak si sadne alebo prestane kráčať, nebude mať inú možnosť, len ho zastreliť. Namiesto toho však Tamásovi pomohol dostať sa do cieľa.
V Mauthausene Tamás ochorel na týfus a bol na pokraji smrti, keď dorazili americké jednotky a oslobodili tábor. Mal 20 rokov a v tom čase vážil iba 30 kg. Podľa Medzinárodnej pátracej služby (ITS) bol Tamás Frank oslobodený 5. mája 1945 americkou armádou z rakúskeho koncentračného tábora Mauthausen, komanda Gunskirchen. V liste ITS zo 16. mája 2008 sa uvádzalo, že maďarskí Židia zo špeciálnych táborov pre Židov v oblasti Viedne, prípadne maďarskí Židia z pracovných čiat a pracovnej služby, boli 12. marca 1945 prijatí do koncentračného tábora Mauthausen/komando Gunskirchen (zberného tábora) a oslobodení 5. mája 1945. Títo väzni neboli zaregistrovaní v táborových záznamoch a nedostali žiadne väzenské čísla.
Po Tamásovom zmiznutí zostali Arnold a Terézia v tehelni sami. Keď v zime 1944 dorazili ruské vojská na budapeštianske predmestia, začali mesto bombardovať. Ľudia z tehelne sa ukrývali v podzemných pivniciach, zatiaľ čo kone v stajniach umierali jeden po druhom. Arnold vyrezával mäso z mŕtvych koní a skladoval ho v snehu, a Terézia ho varila s korením, ktoré Arnold nosil z mesta (denne chodil pešo ďaleko do mesta a vyjednával o rôzne potrebné veci).
Jedného dňa prešiel okolo ruský vojak a mohol sa s nimi najesť z konského mäsa, ktoré Terézia navarila. Okamžite ju vymenovali za kuchárku pre ruských vojakov, čo chránilo ju aj Arnolda až do odchodu Rusov. Po skončení vojny sa vrátili na Slovensko a prevzali farmu a domy rodiny Frank v Palárikove, Arnoldovom rodisku. Usadili sa v dome, ktorý pred vojnou vlastnil Arnoldov brat Viliam (viac o ich povojnovom príbehu nájdete v mojom predchádzajúcom príspevku „Palárikovo, časť 2: Dom na Štefánikovej ulici“).
Kým jeho rodičia sa vrátili na Slovensko, Tamás sa tam už nevrátil. Na webovej stránke Yad Vashem figuruje na zozname preživších, ktorí v roku 1945 čakali v rakúskom tábore pre presídlencov v Melku (bývalom podtábore koncentračného tábora Mauthausen, ktorý fungoval do 19. apríla 1945 a po oslobodení bol zrejme prebudovaný na tábor pre presídlené osoby). Čakal tam na „návrat domov do Rumunska“, hoci bol uvedený ako narodený a žijúci v Érsekújvári, maďarskom názve pre slovenské Nové Zámky. Tamás vystúpil z tohto vlaku v Budapešti, kde si začal nanovo budovať život.
28. novembra 1945 je Tamás Frank zaznamenaný v kartotéke mien preživších, ktorí sa vrátili do Maďarska, pripravenej organizáciou DEGOB v rokoch 1945 – 1946 a sprístupnenej Yad Vashem prostredníctvom oficiálnych maďarských archívov. Karta Tamása Franka uvádza jeho adresu Lonyai utca 4, Budapešť, Maďarsko. V projekte Nevek je tiež evidovaný ako preživší s adresou Lonyai utca 54, Budapešť, Maďarsko. Podľa jeho brata spočiatku žil u príbuzných, pravdepodobne u strýka Artura a tety Adel.
Strýko Artur bol veľmi bohatý muž. Okrem textilnej továrne vlastnil aj niekoľko nájomných nehnuteľností. Po prežití druhej svetovej vojny v jednom z Wallenbergových bezpečných domov sa s Adel vrátili do vlastného bytového domu na Alig utca č. 3. V tej istej budove ubytovali aj Adelinu sestru Margit a jej manžela Andora Greinera.
Počas druhej svetovej vojny Artur všemožne podporoval a pomáhal svojim súrodencom a ich deťom. Po jej skončení naďalej podporoval Tamása počas jeho štúdií v Budapešti a zamestnal ho vo svojej textilnej továrni, čím Tamás získal titul textilného inžiniera. Zdá sa, že Artur Tamása pripravoval s cieľom továreň mu časom prenechať.
Nádeje na nový a slobodný povojnový svet sa však žiaľ čoskoro rozplynuli, keďže Maďarsko v rokoch 1945 až 1949 prešlo z vojnovej monarchie a demokracie na komunistickú diktatúru pod sovietskym vplyvom. Keď sa komunisti dostali k moci, skonfiškovali všetok Arturov majetok. Smel si ponechať len jediný byt vo vlastnej budove a tam žil až do konca života.
Ako keby to nestačilo, jeho manželka Adel, ktorá po vojne fajčila ako komín (podľa Alžbety Falk, Arturovej netere a bývalej švagrinej Adel), ochorela na rakovinu pľúc a napokon zomrela 22. decembra 1950. V roku 1955 sa Artur oženil s druhou manželkou, Klári, rodenou Weisz. Počas tohto ťažkého desaťročia zostal blízky so svojím synovcom Tamásom.
V Budapešti sa Tamás stretol so Zsuzsannou Elek, krásnou a mladou Židovkou preživšou holokaust. 11. februára 1949 sa zosobášili v Belvárosi, 5. budapeštianskom obvode. Zsuzsanna sa narodila 29. marca 1924 v Terézvárosi, 6. budapeštianskom obvode, rodičom Kálmánovi Elekovi a Šarlote, rodenej Hevesi, ktorí obaja zahynuli počas holokaustu.
V roku 1952 sa im narodil jediný syn, no už keď mal tri roky, Tamás a Zsuzsanna sa rozišli a žili v rozdielnych bytoch. Rodina hovorí, že Tamás už vtedy žil s inou ženou, ktorej identita nie je známa.
Počas svojho pobytu v Maďarsku Tamás udržiaval kontakt s členmi rodiny, ktorí prežili vojnu a naďalej žili na Slovensku. Keď sa rozhodol odísť, vymysleli plán, aby v roku 1956 spolu so svojím bratom z Izraela navštívili rodičov na Slovensku, a usporiadali tak povojnové rodinné stretnutie.
Žiaľ, vypukla Sinajská vojna a jeho brat Juraj, už pod svojím hebrejským menom Jehuda, nemohol opustiť kibuc ani Izrael. Tamás však navštívil svojich rodičov so svojím synom, kým sa nepustil do realizácie únikového plánu, na ktorom už, zdá sa, pracoval.
Komentáre