Muži z rodiny Frankovcov, Časť III: Povojnová nepoddajnosť
- Mattan Segev-Frank
- Jun 17
- 13 minút čítania
V tejto tretej a záverečnej kapitole ságy rodiny Frank sa ponoríme do príbehov o húževnatosti a znovuzrodení v povojnovom období. Pozývam vás objaviť, ako si Tamás Frank razil cestu k novému životu v Brazílii, aké nečakané osudy postretli jeho rodičov a príbuzných v meniacej sa Európe a aké dojímavé stretnutia prepojili kontinenty. Táto časť odhaľuje nezdolného ducha rodiny, ktorá bola odhodlaná povzniesť sa nad minulé nepokoje a traumy a napriek neistej budúcnosti nájsť si svoje miesto a žiť plnohodnotne.
Tamás Frank (v rodine ho volali Tommy) síce plánoval utiecť z Maďarska so svojou priateľkou, no napokon, z nejasných príčin, 12. februára 1956 utiekol sám. Zanechal za sebou svoju odlúčenú manželku Zsuzsannu a ich triapolročného syna, prekročil hranice a dorazil do Viedne v Rakúsku. Tam mu sesternica Manzi Ungar s manželom Rudim pomohli s potrebnými záležitosťami a procedúrami súvisiacimi s emigráciou z Európy. Neskôr Tamás spomínal, že si nebol istý, či má emigrovať do Izraela a pripojiť sa k bratovi, alebo sa vydať úplne iným smerom a presťahovať sa do Brazílie.
Dňa 4. apríla 1957 mu bol vo Viedni vydaný pas s číslom 1763. V júni 1957 sa objavil na zozname s názvom „Menovitý zoznam maďarských utečencov odchádzajúcich z Viedne, ktorí sa mali nalodiť na loď SS „Provence“ vyplávajúcu z Janova 19. júna 1957 smerom do Ria de Janeira v Brazílii“. Do Ria de Janeira v Brazílii dorazil 4. júla 1957 a o mesiac neskôr je uvedený na imigračnej karte zo São Paula v Brazílii, datovanej 16. augusta 1957.
Balada o Terézii Frank
Rodinný príbeh Terézie Frank, rodenej Neuhausz, nebol ľahký. Jej matka skonala predtým, než Teri oslávila štvrté narodeniny. Preto ju a jej sestru Friederike vychovával otec Leopold Neuhausz s pomocou ich starého otca z matkinej strany, Moritza Schwitzera, a jeho druhej manželky, otcovej sestry Antónie Schwitzer, rodenej Neuhausz. Po prvej svetovej vojne ich Terézia všetkých postrácala – starý otec Moritz zomrel koncom roka 1919, teta Antónia koncom roka 1920 a otec Leopold 4. mája 1921 (všetci v Nových Zámkoch). Jej sestra Fritzi sa presťahovala do Budapešti, kde sa v roku 1923 vydala za Anzselma Richtera, a Terézii tak ostala už len jej nová rodina tvorená členmi rodiny Frank, bez ničoho, čo by ju spájalo s miestom, kde vždy žila.
Už v roku 1927 bola členkou novozámockej pobočky WIZO (Svetovej ženskej sionistickej organizácie), čo naznačuje, že podporovala právo židovského národa na návrat do svojej pôvodnej zeme Izraela, vtedajšej Britskej mandátnej Palestíny. Do Izraela sa jej však nepodarilo emigrovať pre nesúhlas manžela Arnolda, čo napokon viedlo k tomu, že museli pretrpieť druhú svetovú vojnu.
Ako preživší holokaustu sa presťahovali späť do Arnoldovho rodného mesta Palárikova a usadili sa v dome, ktorý predtým vlastnil Arnoldov brat Viliam Frank a jeho manželka Aranka, ktorí počas vojny zmizli. Ich dvaja synovia utiekli z Európy – Juraj (používajúci svoje hebrejské meno Jehuda) bol v septembri 1939 poslaný s projektom „Mládežnícka Alija“ do Palestíny a vyhol sa tak vojne, zatiaľ čo Tamás prežil vojnu traumatizovaný, túžil sa dostať čo najďalej od Európy a emigroval do Brazílie.
V Palárikove sa moci ujal komunistický režim a život sa stával čoraz ťažším. Museli sa obmedziť na život v malej časti svojho domu a boli nútení prijať do zvyšku domu nových obyvateľov. V prednej časti domu bol otvorený nový obchod a veľká časť budovy sa premenila na prevádzku na spracovanie dreva, kde Arnold dohliadal na rúbanie palivového dreva. Arnold bol zodpovedný za zásobovanie dedinčanov drevom a uhlím a bol oficiálne zamestnaný v štátnom podniku „Bratislavská uhoľná banská spoločnosť“, ako bolo zvykom v komunistických časoch.
Terézia bola ústretová a vážená manželka, ktorá Arnoldovi pomáhala v práci a zároveň bola talentovanou kuchárkou a štýlovou ženou. Trpela vysokým krvným tlakom, a tak z času na čas chodievali do termálnych kúpeľov na kúpeľný pobyt na zmiernenie svojho stavu.
Vzápätí však ich život nabral ďalší nečakaný smer. V rokoch 1958-1959 bol Arnold, vtedy 70-ročný, komunistickým režimom uväznený na pol roka pod zámienkou „ohrozovanie zásobovania obyvateľov Palárikova“. Táto udalosť prirodzene uvrhla Teréziu do mimoriadne stresujúcej situácie plnej obáv a strachu. Dva mesiace po tom, čo bol Arnold napokon 1. mája 1959 prepustený, vybral sa s Teréziou na kúpeľný pobyt do obce Rybáre - Sliač. Počas tohto pobytu Terézia 28. júla 1959 v spánku ticho skonala.
Okrem osobného žiaľu stál Arnold pred dilemou ohľadom miesta pochovania, ktorá si žiadala rýchle rozhodnutie. Rozhodol sa, že keďže boli poslednými Židmi v Palárikove, pochovať tam jeho milovanú Teri by znamenalo, že ju už nikto nikdy nenavštívi. Navyše – počas posledného desaťročia bol svedkom neúnavného úsilia komunistického režimu ničiť židovské synagógy a cintoríny pod falošnými zámienkami (len niekoľko príkladov – známa synagóga slávneho rabína Mošeho Schreibera v Bratislave bola zbúraná, pretože cez ňu jednoducho „musel“ viesť most, starý židovský cintorín v Novom Meste nad Váhom musel ustúpiť parku, a židovský cintorín v Petržalke takisto). Kto by teda zaručil, že aj taká malá obec ako Palárikovo nezničí svoj židovský cintorín, akonáhle tam už nebude posledný Žid, ktorý by ho strážil? Namiesto toho dal Arnold previezť Teréziino telo do Bratislavy a pochoval ju na veľkom neologickom cintoríne na Žižkovej ulici, ktorý sa zdal byť v menšom nebezpečenstve a bol bližšie k niekoľkým zostávajúcim príbuzným.
Netrvalo dlho a Arnold ochorel. Podstúpil operáciu a hneď po počiatočnom zahojení emigroval 18. októbra 1960 do Izraela. Tam sa pripojil k svojmu synovi Jehudovi v Sha’ar Ha’golan, kibuci pri Galilejskom mori, ktorý sa nachádza priamo na mieste, kde sa stretávajú hranice Izraela, Sýrie a Jordánska.
Pred odchodom Arnold požiadal lekára v Bratislave, aby mu vydal jeho zdravotný záznam v angličtine. Lekár mu ho vydal, avšak bez vysvetlenia presnej diagnózy. Po príchode do Izraela požiadal Jehudu, aby mu v kibuci vybavil liečbu. Jehuda, ktorý nikdy neovládal angličtinu, odovzdal dokumenty kibucovému lekárovi Fischerovi. Doktor predpokladal, že Jehuda vedel o diagnóze uvedenej v dokumentoch, ktoré mu sám predložil, a tak Jehudovi nikdy nevysvetlil, že Arnoldovi bola v skutočnosti diagnostikovaná rakovina hrubého čreva.
Po usadení sa v Izraeli sa Arnold mohol dorozumievať s maďarsky a slovensky hovoriacimi obyvateľmi kibucu. Komunikácia s vnúčatami prebiehala väčšinou cez Jehudov preklad. Arnold miloval Izrael a opakovane hovoril: „Aký som bol idiot, že som odmietol sem emigrovať. Mali sme to urobiť už dávno!“ Rád robil radosť svojim vnúčatám, pričom zistil, že to možno ľahko dosiahnuť prinesením zmrzliny z neďalekého mesta Tiberias. V extrémne vysokých teplotách tohto regiónu uchovával zmrzlinu v termoske a do Tiberiasu a späť cestoval autobusom alebo stopom.
Deti zo Sha’ar Ha’golan si Arnolda obľúbili aj napriek jazykovej bariére. Stretával sa s nimi v malom „zvieracom kútiku“ kibucu, kde okrem iných zvierat chovali aj kozu. Ošetrovatelia kozu dojili, no mlieko vyhadzovali. Arnold ponúkol, že si mlieko vezme a vyrobí syry pre deti, a deti sa na oplátku stali jeho najväčšími fanúšikmi. Ranné návštevy u „dedka Arnolda“ sa stali rituálom pre mnohé deti milujúce syr.
Medzitým v Budapešti...
Štyri roky po tom, čo Tamás zmizol z Budapešti, podala jeho odlúčená manželka Zsuzsanna rodená Elek žiadosť na maďarský súd, aby ju rozviedol. Jej žiadosti bolo vyhovené a oficiálne sa rozviedli 21. apríla 1961. Napriek hnevu voči Tamásovi zostala v kontakte s jeho strýkom Arturom a jeho manželkou Klári a každé dva až tri mesiace ich navštevovala so svojím synom, aby si udržal spojenie s otcovou rodinou. Nikdy sa už nevydala a zomrela v Budapešti 20. februára 2013. Pochovaná je na nežidovskom cintoríne na Fiumeiho ceste v Budapešti.
Čo sa týka strýka Artura, po tom, čo akoby zázrakom prežil vojnu bez toho, aby prišiel o peniaze a majetok, ho silno zasiahol komunistický režim v Maďarsku. O majetok a spoločnosť prišiel konfiškáciou a následne čelil finančným ťažkostiam, keď stratil všetky nehnuteľnosti okrem bytu, v ktorom býval.
Ako to bolo v mnohých židovských rodinách, pomoc sa dostavila z rozsiahlej siete rodinných väzieb. V Arturovom prípade – jeho neter Manzi Ungar mi rozprávala pri pohári Heering Cherry – Artur pomáhal každému v rodine, pokiaľ mu to sily dovolili. Keď ho teda komunistický režim obral o všetko, čo vlastnil, ona a jej manžel Rudi mu s radosťou vrátili láskavosť a pomohli mu v starobe, v čase jeho najväčšej núdze. Artur napokon skonal v Budapešti 25. decembra 1969 a zanechal Manci, ako prejav vďaky, svoj starožitný viktoriánsky nábytok, špeciálne koberce a mnoho iného.
Tamásov nový život v Brazílii
Po Tamásovej emigrácii do Brazílie mu Rudi Ungar aj naďalej pomáhal pri začiatkoch jeho nového života. Rudi, majiteľ viedenského obchodného domu „Neue Mode“ na Mariahilferstraße č. 22-24, hlavnej viedenskej nákupnej ulici, poslal Tamásovi do Brazílie textilné stroje, aby si mohol začať nový život. Tamás stroje predal a z utŕžených peňazí žil, kým si s pomocou tamojšej maďarskej komunity nenašiel prácu.
V Brazílii si Tamás našiel prácu u talianskeho výrobcu pneumatík Pirelli S.A. v meste Santo André. Spočiatku hovoril veľmi málo po portugalsky, no vďaka času a ponoreniu sa do jazyka sa naučil viac a hovoril už celkom dobre, s vlastným jedinečným prízvukom. Nikdy sa však nechcel učiť po anglicky ani navštíviť Spojené štáty.
Našiel si maďarsky hovoriacich priateľov, s ktorými hrával bridž. Jedným z nich bol MUDr. László Bard, maďarský lekár židovského pôvodu. Keď v Maďarsku začal rásť antisemitizmus, Dr. Bard a jeho manželka sa rozhodli konvertovať na katolícku vieru v nádeji, že ich to ochráni. Keď sa však situácia zhoršovala, rodine sa podarilo emigrovať do Brazílie ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny.
Dr. Bard predstavil Tamásovi svoju dcéru Anikó, narodenú 2. novembra 1934 v Budapešti, ktorá bola vychovaná ako rímsko-katolíčka. Stretli sa v hlavnom meste v São Paule. Krátko po tom, čo súd v Maďarsku ukončil jeho prvé manželstvo, sa Tamás 21. septembra 1961 v brazílskom São Paule oženil s Anikó Klarou Teréziou Bardovou, dcérou Lászla Barda a Gabrielly rodenej Jünker. Aby sa mohol oženiť s Anikó, Tamás oficiálne konvertoval na katolícku vieru. Žiadne náboženstvo však nikdy nepraktizoval. Tamás a Anikó žili v Jardins, štvrti São Paula.
Posledné stretnutie súrodencov Frankových
Niečo vyše roka po presťahovaní sa do Izraela sa Arnold Frank v roku 1962 rozhodol, že sa vyberie navštíviť svoju sestru Kornéliu vo Viedni, brata Artura v Budapešti a svojich priateľov a príbuzných na Slovensku. O svojich plánoch napísal Kornélii. Na jeho prekvapenie mu od nej prišiel list, v ktorom mu oznámila, že „by nemal chodiť, pretože nastali problémy“. Arnold sa cítil dotknutý a rozhodol sa vycestovať aj napriek jej varovaniu. Keď sa Kornélia dozvedela o jeho pláne a o tom, ako sa ho jej slová dotkli, rýchlo v roku 1962 pricestovala do Izraela v sprievode svojej dcéry Manzi a zaťa Rudiho.
Keď pricestovali, Rudi sa spýtal Jehudua, ako len mohol pripustiť, aby jeho otec v takom stave niekam cestoval. Jehuda vôbec netušil, na čo Rudi naráža, a až vtedy sa dozvedel, že jeho otec trpí rakovinou hrubého čreva, ktorá bola od jeho príchodu do Izraela zanedbaná. Jehuda sa vrátil k Dr. Fischerovi a konfrontoval ho s tým, prečo mu neprezradil otcovu diagnózu. Dr. Fischer však odpovedal, že predpokladal, že Jehuda je oboznámený s obsahom papierov, ktoré sám priniesol.
Netrvalo dlho a lekár dal Arnoldovi súhlas na cestu do Európy. Z prístavu v Haife odplával 12. augusta 1962 a do Benátok dorazil 17. augusta. O deň neskôr, 18. augusta, prekročil rakúsku hranicu pri Villachu a pokračoval do Viedne. Potom 20. augusta 1962 prešiel z Rakúska cez Bruckneudorf do Maďarska a zastavil sa na kontrolu u pohraničnej polície v Hegyeshalomi. Takto vyzeralo cestovanie predtým, ako sa lety stali cenovo dostupnými a schengenská zmluva zjednodušila cestovanie v rámci Európy.
Z trinástich súrodencov Frankovcov už desať zomrelo – traja v útlom veku, štyria počas holokaustu, dvaja pri kurióznych nehodách a jeden zo zdravotných dôvodov. Arnold sa preto rozhodol navštíviť svojich posledných dvoch žijúcich súrodencov – Korneliu vo Viedni a Artura v Budapešti.
Na spiatočnej ceste prekročil 13. októbra hranice v Hegyeshalomi, potom 15. októbra pokračoval cez Bruckneudorf smerom na Villach, prekročil taliansku hranicu a dorazil do Benátok. Následne 20. októbra 1962 odplával a o šesť dní, 26. októbra 1962, sa vrátil do Izraela cez Haifu.
Z dokumentácie (hlavne z Arnoldovho izraelského pasu) vyplýva, že sa mu nepodarilo vstúpiť na Slovensko. Pas jasne uvádza, že je platný len pre Maďarsko, Rakúsko, Taliansko a Francúzsko, a vnútri nie sú žiadne pečiatky zo Slovenska. Existuje však vždy možnosť, že zdanlivo dlhý pobyt v Maďarsku zahŕňal aj nezaznamenanú cestu na Slovensko v rámci železnej opony.
Začiatkom roka 1963 dostal Tamás telefonát od svojho brata Jehudu z Izraela, v ktorom mu oznámil, že ich otec je vážne chorý na rakovinu a želá si ho naposledy vidieť. Tamás povedal, že má naplánovanú služobnú cestu do Milána, takže využije príležitosť a po prvýkrát pricestuje lietadlom do Izraela, aby ho navštívil. Požiadal Jehudu, aby ho v dohodnutý deň vyzdvihol z letiska.
Jehuda, ktorý pracoval ako vodič autobusu pre Egged, hlavnú izraelskú autobusovú spoločnosť, pricestoval na letisko Ben Gurion podľa plánu, hoci cesta zo Sha’ar HaGolan bola značne dlhá. Jeho brat sa však nedostavil. Keď sa Jehuda vrátil domov, Tamás zavolal a vysvetlil, čo ho zdržalo, sľúbiac, že namiesto toho príde iný deň. Jehuda sklamane povedal: „Tentoraz mi zavolaj z letiska, AŽ POTOM sa po teba vyberiem,“ vediac veľmi dobre, že pôjde o niekoľkohodinovú cestu.
Tamás skutočne zavolal, keď 19. marca o 6:00 ráno pricestoval. Žiaľ, Jehuda mu však oznámil, že ich otec Arnold zomrel krátko pred jeho telefonátom, pričom jeho posledné slová zneli: „Prečo Tamás neprišiel?“ Pre Jehudu to bolo pravdepodobne hrozné uzavretie vzťahu s otcom, o ktorom si vždy myslel, že aj tak viac preferoval Tamása, zatiaľ čo Tamás, hoci neúmyselne, opakovane sklamal.
Nech už boli okolnosti akékoľvek, Tamás si vzal taxík do Sha’ar HaGolan, rozlúčil sa s otcovými pozostatkami a zúčastnil sa pohrebu.
Prirodzene, toto dlho očakávané stretnutie dvoch bratov, prvýkrát od začiatku druhej svetovej vojny, bolo horko-sladké. Súčasťou Tamásovej návštevy (podľa neho) bolo aj preskúmanie možnosti, či by sa so svojou manželkou mohli presťahovať do Izraela a začať tam novú kapitolu svojho života.
Krátko predtým, ako Tamás odišiel z Brazílie do Talianska a Izraela, Anikó otehotnela. V októbri 1963 sa im narodila prvá dcéra a jeho plány na presťahovanie sa do Izraela sa napokon nenaplnili. Druhá dcéra sa narodila o štyri roky neskôr.
Po niekoľkých rokoch v Pirelli bol Tamás povýšený, čo znamenalo, že sa rodina musela presťahovať do mesta Campinas, SP, keďže každodenné dochádzanie medzi týmito dvoma mestami by bolo nemožné.
Bolo pre neho dôležité, aby jeho dcéry získali dobré vzdelanie. Zapísali ich do súkromnej školy amerických kresťanských bratov s názvom Notre Dame, kde sa učili anglicky už od detstva.
Počas celého života v Brazílii si Tamás a Anikó našli viacerých priateľov a boli súčasťou bridžového klubu v Campinase. Tamás tiež rád trávil víkendy v klube Hipica, kde sa stretával s priateľmi, zatiaľ čo dievčatá si užívali bazén.
Tamás nikdy nepovedal svojim dcéram, že prežil holokaust, a nikdy sa s manželkou ani dcérami nerozprával o svojich zážitkoch z vojny. Jeho dcéry ani netušili, že bol Žid, a o minulosti svojho otca vedeli veľmi málo. Ani svojmu bratovi nikdy nič nepovedal o zážitkoch z holokaustu. Svoje príbehy s rodičmi zazdieľal iba raz, keď sa po vojne prvýkrát stretli, a tí ich potom prerozprávali Jehudovi.
V novembri 1979 navštívili Jehuda a jeho manželka Shoshana Brazíliu a po prvýkrát sa stretli s Tamásovou rodinou.
Na prelome decembra 1983 a januára 1984 navštívil Brazíliu Tommyho syn s manželkou z Maďarska, a tak sa po prvýkrát stretli všetky tri Tommyho deti.
Po mnohých rokoch v Pirelli dostal Tommy ďalšie povýšenie, ktoré si vyžadovalo, aby pracoval v závode Sumaré. Pozíciu prijal a spoločnosť mu zabezpečila každodennú dopravu zo Sumaré do Campinasu.
V roku 1988, keď Tamásov synovec Amit (Jehudov syn) vykonával postdoktorandský výskum na Heidelberskej univerzite a rok žil v nemeckom Kleingemünde, prišli ho Tamás a Anikó navštíviť. Z Izraela pricestovali aj Jehuda a s manželkou Shoshanou, rovnako ako Tamásov syn z Maďarska so svojou manželkou.
Počas tejto návštevy, pri kartovej hre Buraco, Tommy prvýkrát a zároveň naposledy zdieľal s Amitovými deťmi (mnou a mojimi sestrami) niekoľko príbehov z holokaustu a o jeho dopade. Jedným z týchto príbehov bolo už spomínané rozprávanie o tom, ako prežil pochod smrti a o tom, aké je zložité prijať fakt, že nie všetci nacistickí vojaci boli monštrá.
Ďalší príbeh sa týkal jeho návštevy Izraela v roku 1963. Počas nej cestoval s Jehudom a jeho rodinou po severnom Izraeli. Keď navštívili Haifu, Jehuda zariadil obed v známej maďarskej reštaurácii „Balfour“ na Balfourovej ulici v Haife. Reštaurácia bola preplnená a majiteľ usadil rodinu Frank k baru. Len čo si sadli, barman neprestával uprene hľadieť na Tamása a napokon k nim podišiel s otázkou: „Nie ste vy Tamás Frank?“ Keď Tommy potvrdil, že je to skutočne on, barman sa veľmi nadchol a vykríkol: „Bol som s vami v Mauthausene! Umierali ste na týfus, keď prišli Američania. Opustil som tábor a bol som si istý, že ste zahynuli, no teraz vidím, že ste živý a zdravý!“ Muž bol veľmi nadšený, no Tommy zostal odťažitý a chladný.
Len čo sa barman otočil k iným zákazníkom, Tommy nervózne trval na tom, že musia odísť bez toho, aby dojedli. Podľa neho to bol moment, keď si uvedomil, že do Izraela sa nikdy nebude môcť presťahovať, pretože ak by tam žil, neustále by narážal na ľudí, ktorí by mu pripomínali jeho vojnové traumy, čo by jednoducho nedokázal zniesť.
Počas návštevy Kleingemündu sa Tamás a Jehuda pokúšali nájsť svojho príbuzného Karola Efraima Sidona, ktorý v tom čase študoval judaistické štúdiá v Heidelbergu. Sidonov otec bol bratom ich tety Adel Frank (rod. Szidon), manželky strýka Artura. Bol tiež bratom strýka Maximiliana Szidona, manžela tety Josefine (rod. Frank), a zároveň bývalým manželom sesternice Elisabeth Falk. Karola Efraima sa im nepodarilo nájsť a nikdy ho ani nestretli.
Po návšteve Nemecka Tamás a Anikó, sprevádzaní Jehudom a Shoshanou, pokračovali do Viedne k sesternici Manzi Ungar (rod. Reich), do Bratislavy k sesterniciam Klare Somogyi (rod. Reich) a Edith Polan (rod. Schwitzer), a napokon do Budapešti, kde sa Tamás prvýkrát (a zároveň naposledy) stretol so svojimi vnúčatami.
Tommy bol veľmi srdečný a láskavý muž, ktorý rád trávil čas s deťmi. Jeho príbehy boli fascinujúce a Jehudove vnúčatá si užívali čas strávený s ním. Krátko nato, v apríli 1988, sa Tamásovi v Brazílii narodil vnuk, čo ho veľmi potešilo. Každé ráno, pred odchodom do práce, si vnuka posadil na kolená.
Po takmer 30 rokoch práce pre spoločnosť Pirelli sa Tamás veľmi tešil na blížiaci sa dôchodok. Plánoval tráviť viac času so svojím vnukom a rodinou. Začiatkom roka 1990 mu však diagnostikovali zväčšenú aortu a odporučili mu operáciu ešte pred odchodom do dôchodku, keďže k jeho zamestnaneckým výhodám patrilo aj dobré zdravotné poistenie.
Rozhodol sa ísť na operáciu, aby sa jeho stav napravil. Keďže išlo len o relatívne jednoduchý zákrok, neočakával žiadne komplikácie a dokonca si ani nepripravil poslednú vôľu pre prípad akýchkoľvek ťažkostí.
Žiaľ, operácia nedopadla úspešne. Počas nej Tamás utrpel silné krvácanie a napokon zomrel. Skonal 9. marca 1990 v brazílskom Campinase v štáte São Paulo a tam bol aj pochovaný. Jeho rodina bola v úplnom šoku a premožená hlbokým smútkom, keďže nikto nebol na takýto výsledok psychicky pripravený.
Počas života Tamás stratil spojenie so židovským náboženstvom. Vyrastal v asimilovanej, kultúrne maďarskej rodine na Slovensku a nikdy nebol veriaci. Ako tínedžer bol nadšeným sionistom a sníval o „Aliji“ – vysťahovaní sa do Izraela. Prežitie holokaustu však výrazne ovplyvnilo smerovanie jeho života. Preto sa ako preživší holokaustu rozhodol emigrovať na druhú stranu sveta a svoju židovskú minulosť v novom prostredí v Brazílii skrývať.
V našich mysliach a srdciach si Tommyho budeme vždy s láskou pamätať. Všetci si ceníme dobré spomienky, ktoré sme si vytvorili ako rodina roztrúsená po troch kontinentoch.
Komentáre